Všade naokolo súlen paneláky. Staré, šedé, komunistické, nevkusné a vedľa nich nové,farebné, kapitalistické a nevkusné. Nevkus je mottom architektov tohtomesta. A toto sídlisko, jeden z najviac zastrčených kútov, je jeho oázou.Tu sa len býva a nakupuje v Bille a v Lidly. A bezdomovci,prostitútky sa sem idú opiť - vždy trafia, je to konečná.
Aj ona je jednaz nich. Jedna z tvorov, ktorým dovolíme žiť pod podmienkou, že námdajú pokoj. Nech mlčí, nech zmizne preč z našich očí, nech si šľahneheroín, opije sa v malom pouličnom stánku - len nech to nerobí pred barakom,v ktorom bývam, nech to nerobí tam, kde žijem môj čistý pokrytecký život.V podstate je jedno, čo robí. Len pokoj, pokoj je dôležitý.
Usmieva sa namňa a ja neviem, či sa mám obzrieť preč. Jej úsmev je nevinný, ako úsmevmalého bezzubého dievčatka. V rukách má už malú kytičku. Usmejem sa na ňu,čím nás obe prekvapím. Žena, ktorú vídavam na hlavnej stanici,s rozmazaným mejkapom a vo vysokých lodičkách a vidím v nejprostitútku, a živého tvora zároveň, tu kľačí na kolenách pred mojím barakoma vidí na tom chudobnom, ochudobnenom trávniku, ktorý si nik nevšíma,každý len po ňom šľape, kvety. A nachvíľu som rada, že nie je schovaná, ženie je zastrčená niekde, kde ju nik nevidí, ale že je tu predo mnou, usmiataa ja verím, že nachvíľu prežívajúca šťastie, jednoduché, ako len šťastiemôže byť. Schované na miestach, kde by ho nik nehľadal.
A tak kráčamďalej tou svojou vyšľapanou cestou, každý deň rovnakou, nezaujímavoua predsa len takou neznámou, obsypanou kvetmi, ktoré vidia ľudia nehanbiacisa skloniť hlavu k zemi.
Toto sa naozajstalo. Autor: MarcelaSpiššáková
