Keď sa na seba pozriem očami iného, neviem či sa mi tentopohľad páči alebo nie. Viem len, že som povrchná a mnohokrát si istá tým,že môj názor je na danú situáciu ten najlepší. No nerozumiem tomu že, ak som nato prišla prečo s tým niečo nerobím? Bude to tým, že je to asi ľahšiacesta.....
Je to ako s priateľstvom. Sú priatelia a priatelia!Ja som mala tu smolu či šťastie, že som spoznala obe priateľstvá. Preto terazsedím sama v prázdnej izbe a rozmýšľam nad tým, či by pomohlo, ak bysom sa zmenila. No ozajstná dilema je vtom, že sa meniť nechcem. Tak ako ďalej?
Mám priateľov s ktorými som stále, no niesoms nimi vtedy keď mam pre nich najviac času. Vtedy, keď ich pri sebepotrebujem mať. Niesu pri mne preto, žeby nechceli, ale preto že, sú ďaleko, a osobný kontakt s nimi jev takýchto chvíľach takmer nemožný. Ale viem že, im niesom ľahostajná,a ten „nepísaný zákon o priateľstve" medzi nami naozaj funguje.
No mám priateľov s ktorými som málo, no aj tak sú premňa dôležitejší. Poznám ich lepšie ako tých druhých, no oni zas asi nepoznajúmňa. A to je, to čo ma zrejme trápi. Som pri nich vždy keď ma potrebujú,no keď ich potrebujem ja tak pri mne niesu. Pre ich problémy som dobrá, no preich zábavu a radosť nie!? Prečo? Kde je ten „nepísaný zákono priateľstve"?
Veď ak sa zmením, tak to už vlastne nebudem ja, a stojami naozaj za tú zmenu? Majú právo to po mne vôbec vyžadovať? Veď to by predsarobiť nemali, no aj tak to robia.
Autor: Slavomíra Janočková
