Začalo to celkom nevinne. Kamarátka sa mi ozvala, odišlatotiž do zahraničia .Žije si celkom dobre a je úspešne vyliečená z katastrofálneho vzťahu so ženatýmmužom, ktorý trval vyše roka. Triviálne vety o tom ako sa ma a čonové. A zrazu otázka :,,Nevieš ako sa má??? V poslednom období o ňom veľapremýšľam." Dorazilo ma to a začala som svoju typickú tirádu o tom, nechnaňho zabudne a užíva si svoj nový život s priateľom, ktorý by jejzniesol aj modré z neba.
Celú vec som vypustila z hlavy a nechala som totak. Stačil mi tento krátky ,,kukuč "do minulosti. No mýlila som sa. Keďževäčšinu svojho času trávim na internete som v kontakte aj s ľuďmi,ktorých som dávno nestretla osobne, no odhliadnuc od tohto faktu ,ich mámrovnako rada.(škoda len ,že naše životy nabrali iný smer)som si len takchatovala. S kamarátom sme len tak rozoberali čo nové. A bum! Na pretras prišlazas minulosť. Smútok za bývalou, ktorú miloval(zdôrazňujem slovomiloval)nadovšetko. Po neúspešných pokusoch obnoviť ich vzťah, čo sa nepodariloa hraní hry ,,sme kamaráti" ,sa brutálne pohádali. Pol roka neprehovorili anislovo. A zrazu sa stretli a on pocítil vo svojom vnútri zas tensmútok.Za všetkým ,čo prežili....Prezradil ,že ju stále miluje...
No a vtedy som sa fakt striasla .Dúfala som, že mňa tenhrozivý pohľad do minulosti obíde. No mýlila som sa. Bolo to zvláštne.Trocha opíšem fakty ,aby každý pochopil,o čo mi ide...
Kedysi na smetvorili takú skvelú bláznivú štvoricu kamarátok. Prežili sme spolu strednúškolu a všetky tie veci, ktoré k nej patria. Prišli maturity a pocit,že sme najlepší a spasíme svet:)Naše cesty sa prirodzene na čas rozišli,ale snažili sme sa ostať v kontakte. Prišlo nové prostredie,vysokoškolský život, noví známy, život na slobode bez toho ,aby nás každých 5minút niekto kontroloval. Prirodzene vplyvom týchto okolností sa každíz nás zmenil. Niekto viac ,iný menej. Postupne som nadobúdala akúsifalošnú suverenitu. ,,Pozrite kde som? Ja som už dospelá ,všetko je pre mňahračka ,všetko zvládnem a viem lepšie ako ostatní.!"
Boli sme rozlietané po celom Slovensku ,ale príchod Novéhoroka (2006)sme chcela privítať spolu. Stali sa nejaké veci, ktoré nás(aspoňvtedy som si to tak myslela) uistili, že jedná z nás stráca samu seba.Bolo to prekvapenie, priam šok. A od tej doby sme neprehovorili ani slovo.Zvláštne .Zrazu sa z niekoho s kým som sa mohla porozprávať o všetkom24 hodín denne, stal niekto, komu som nevedela a nechcela povedať anislovo. Náš vzťah sa značne naštrbil, rozpadol sa. Najhoršie na tom je ,že mi toneprišlo vôbec ľúto. Mala som pocit, že osoba, ktorú som stratila, už nie je toisté milé dievča, ktoré som poznala.
A to dievča sa mi po roku ozvalo. Minulosť ju začala mátať.A najčudnejšie na tom je ,že aj mňa. Veci, ktoré sa udiali v minulosti ,jejedno či už v blízkej alebo ďalekej ,sa spätne zdajú iné. Začali sa vo mne vynárať otázky, možnovýčitky svedomia. Konala som správne??? Mala som právo ju odsudzovať?? Od ignorovaťfakt ,že sme boli 4roky najlepšie kamarátky? Neviem ako sa to medzi nami urovnáa či to vôbec chcem, aby sa tak stalo. Jedno však viem. So svojejsuverenity som ubrala a už viem ,že nespasím svet a nie somnajlepšia. Nechcem vrátiť koleso času späť ,no niekedy si želám ,aby som sa mohla preniesť na chvíľku a pošepkať môjmuminulému ,,JA" pár užitočných rád. Rád a myšlienok, ktoré človek nadobúdalen skúsenosťou a časom. A ktoré mi možno na začiatku roka 2006 chýbali...
Autor: Sára Szitásová
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
