No čas neúprosne podpichuje odchrbta. Zahráva sa s mojimimyšlienkami. Núti ma hľadať svoje miesto. Niekde medzi nevyhnutnosťou a vášňou,medzi vypočítavým praktickým rozumom a slobodnou bezuzdnou silou srdca. Akoskeptický idealista (nie najlepšia kombinácia) sa nemôžem zastaviť. Nechávam sazmietať vo veterných smrštiach a cítim ako celý ten úžasný pohyblivý svet somnou tancuje. Ako mi koluje v žilách krvavá farba neba, bubnuje šum stromov apulzuje nepredvídateľný improvizovaný džezový rytmus padania, v ktorom všetkoumierajúce znovu ožíva. Zázračný okamih, v ktorom nie som. Vlastne, som naozaj.Som sebou! Z vrecák sa mi vylievajú slová, celé spŕšky jesenných dažďov. Apotom dlhé, predlhé ticho. Ako keď čosi zomiera.
Zavriem oči a vidím pavúka. Ako si kráča kamkoľvek. Kam samu páči... Vidím všetky tie betónové cesty, ktorými pretekajú ľudské bytosti.Prúdi cez nich uväznený čas. Stratený. Keď budujú štruktúry, stereotypy,tvary... často unáhlene, nedomyslene, násilne, akoby chceli prekročiť svojtieň. A možno práve vtedy ich prekvapí tichý režim mobilu so správou: ...váškredit vypršal.
Cez zavreté oči sa dotýkam pavúka. Dokresľujem mu veľkéfarebné motýlie krídla, aby mohol vidieť všetko zvýšky. A ľudskú reč, aby somnou mohol priateľsky hovoriť... A samozrejme ľudské ruky, aby ma moholhladiť... a obrovské milujúce srdce... No dosť už! Aké patetické... Usmejem saa naslepo žartovne mu dám frčku do nosa. - „Vraj poľudštený pavúk.Takmerdokonalý... Ha! Ani pavúk nemôže mať všetko!..." Cítim ako sa v tomokamihu vzpriamil, narovnal a svojou poľudštenou rukou frčku vrátil: „Niktonemôže mať všetko!" A išiel svojou cestou.
Anežka Richtariková
