To veselšie výročie sastalo pred jedenástimi rokmi, 19. 05. 1996. Bola nedeľa a v našomnovopostavenom kostole som absolvovala prvé sväté prijímanie. Ten deň sipamätám, ako keby to bolo iba včera. Slnko krásne svietilo už od rána, pomalysa k nám začala schádzať rodina a nakoniec sme sa vybrali do kostola.
Bolo nás okolo 20, čo smemali po prvý raz prijať telo Ježiša Krista a každý z nás bol viac čimenej nervózny, či to všetko dobre dopadne.. Nakoniec všetko skončilo tak, akomalo, nikto sa nepomýlil ani pri čítaní prosieb, ani pri záverečných básničkácha podávaní kvetov, takže sme sa mohli presunúť k fotografovaniu.Dievčatá mali krásne biele šaty a tešili sa, keď ich rodičia odfotili,pretože vyzerali ako princezničky. J Chlapcom to tiež veľmi pristalo, aj keď muselivydržať v oblekoch, ale boli veľmi zlatí J
Po skončení oficialít smesa z kostola presunuli domov a tešili sa na slávnostný obed, ktorýnám pripravili naše mamičky.
No a to druhé výročie je pre mňa aj potoľkých rokoch smutné a bolestivé. Rok po prvom svätom prijímaní, 19. 05.1997, nás navždy opustil môj drahý dedko.. Je to ďalší z tých dní, naktoré do konca života nezabudnem.
Zomrel po ťažkeja dlhej chorobe, a pamätám sa, že v tú noc, keď sa to stalo, somspala s bratom sama doma, pretože rodičia boli pri jeho posteli až dokonca a okolo polnoci sme sa zobudili na to, ako v izbe, kde smespali, spadol obraz. To sa s nami náš apa prišiel rozlúčiť. Už sinepamätám, kedy som opäť zaspala, ale ráno, keď som vstala, som išla zamaminou, pozrela som sa na ňu, ona na mňa a vtedy povedala vetu, ktorú sizapamätám navždy: „Apovi je už dobre, už ho nič nebolí a netrápi sa." L V tej chvíli som sa strašne rozplakala a nevedela prestať.
V deň pohrebu najprvsvietilo slnko, ale keď sa blížila hodina našej poslednej rozlúčky s ním,zamračilo sa a začalo strašne pršať. Vtedy ocino povedal: „Aj nebo za nímplače a lúči sa s ním."
Všetci sme veľmi smútili,pretože odišiel človek s veľkým Č, teda aspoň pre mňa, ktorý navždyzostane v mojom srdci.
Viem, že na nás všetkýchdáva pozor z neba a teším sa na to, keď sa znovu stretneme, lendúfam, že to nebude veľmi skoro.
Apa, chýbaš mi! Autor: Maja Ištokovičová
