Čo človek neurobí pre osobný a odborný rast.
O finančnej stránke tejto záležitosti radšej pomlčím.
Sama som zvedavá dokedy budem vládať takto existovať.
Približne o 17: 30 si denne sadám do autobusu niektorejz prepravných spoločností, unavená po náročnom pracovnom dni strávenomväčšinou za obrazovkou svojho pracovného počítača.
Zaplatím v priemere 100 Sk, sadám do autobusus plnou igelitkou.
Vzhľadom k mojej pracovnej dobe a dennémudochádzaniu vlastne ani nemám kedy urobiť nákup základných životných potrieb.
A takto sa presúvam Nitra - Bratislava, Bratislava -Nitra, Nitra - Bratislava....
Denne.
Autobusmi, súkromných alebo ešte štátnych spoločností, dúfajúcže mi cesta ubehne rýchlo a hlavne bezpečne.
Dňa 18. 1. 2007 sa vraciam s práce ako každý deň domov.
Lapajúc posledný dych utekám z Grosslingovej ulice, kdepracujem na Mlynské Nivy aby som chytila niektorý z autobusova v ideálnom prípade, nakoľko je štvrtok, chytila miesto na sedenie.
V duchu si nadávam prečo som nešla z práce skôr, pripredstave, že bude vyše hodinu stáť ma chytajú žalúdočné vredy.
Mám šťastie.Na nástupišti číslo 22 stojí autobus nemenovanejdopravnej spoločnosti.
Bežný jav. Kupujem lístok. Cena cca 100 Sk.
Ja sedím, hurá mám miesto!
Teším sa.
Sadám si na pravú stranu autobusu... je to pri uličke čo už.
Moje obľúbené sedadlo pri okne je už obsadené. Pán sediacivedľa mňa vystúpi v Seredi.
V ruke držím neindefikovateľnú minikabelku, ktorá bolamoderná asi pred 3 rokmi, mimochodom je príšerne nepraktická ale mne to vlastne nevadí.
Zmestí sa do nej akurát tak peňaženka a mobil.A aby somnemala náhodu ruky celkom prázdne mám ešte dve igelitky.
Vo veľkej igelitke mám nákup kozmetických prípravkov známej kozmetickejspoločnosti a v druhej ako vždy peňaženku ktorú som tak doslovapraskla po tom čo som si kúpila lístok na autobus, firemný mobilný telefón (mám ho len tento mesiac ), firemné pero a lokálne antibiotikum Bioparox.
A toto všetko krásne zabalené v už dosťneaktuálnej taške z nadpisom Merry Christmas.
V autobuse je pološero. Bez okuliarov ktoré som sinechala v práci som slepá ako krtko.
Pani predo mnou si chce pospať, sklápa sedačku.Je mi dosťnepohodlne ale čo človek neurobí pre pohodlie druhých? Ukladám obe igelitkya kabelku na zem. Držím ich medzi kolenami.
Chce se mi spať, chce sa mi spať, chce sa mi spať....spím.Resp.driemem. Igelitka sa mi šúcha z kolien nôh na zem.
A nech si leží, veď sa jej nič nestane.
Pán sediaci vedľa mňa vystupuje v Seredi.
„Dovidenia."
„Dovidenia."
Obligátne pozdravenie mňa a šoféra, ktorého mimochodomobdivujem.
V duchu sa zamýšlam ako dlho túto prácu už robí a akousumou na výplatnej páske je ohodnotený.
Mal vôbec vianočné odmeny?
Už sa zase prejavuje moje pracovné HR zmýšľanie.
Na všetko sa snažím pozerať cez ľudí.
Hurá, miesto pri okne je prázdne. Sadám si a igelitkusi kladiem vedľa seba.
Vlastne nie na dlho. V zápale zvedavosti čo som si tovlastne nakúpila vyberám jeden kozmetický prípravok za druhým.
Hmmm šampón, načo mi vlastne je? Veď mám doma dva ďalšie.Nevadí, bola akcia.
No nekúpiš to?
Voda po holení pre muža. Dúfam, že sa mu bude páčiť.
Predstavujem sa ako skáče po strop, že som na neho myslela,a ako si jej účinky večer overím
To že má doma dve ďalšie ma vonkoncom netrápi.
Takýmto spôsobom si zapĺňam čas strávený v pološerea tichu počas cesty autobusom.
Už vidím Zobor. No, kooonečne.
To bol zase deň!
V duchu si predstavujem ako sa po príchode domov„hodím" do vane a bude sa v nej doslova „prať" tri hodiny.
„Nitra!"kričí vodič.
Rýchlo, musím vystúpiť.
Chytám do rúk igelitku, na seba bundu, kabelku...mám všetko,hádam áno.
Nie som predsa taká hlúpa aby som si niečo zabudlav autobuse!
Manžel čaká v aute.
Nasleduje pusa a obvyklý pokec aký bol deň ...a čo mámenové.
Doma vyťahujem z igelitovej tašky kozmetiku, ktorou sachcem mužovi pochváliť, a aby nemal pocit, že míňam peniaze len na sebapretŕčam pred sebou vodu po holení.
Smola.
Je to smrad.
Nevonia ani mne ani jemu.
Čo už.
Asi po polhodine pobehovania po byte, a sledovaniatelevíznych novín precitám.
„A kde mám druhú igelitku?"
Hľadám, snorím....nič nevidím.
Pozerám v aute, v druhej igelitke...márna snaha.
Uvedomujem si smutnú pravdu a v hlave mi blikákontrolka.
Zabudla som ju v autobuse.
Začnem stresovať.
Akým autobusom som vlastne išla? O koľkej,a koľkosom vlastne platila?Išli sme cez Sereď alebo nie?
V hlave mi blúdi milión myšlienok a vznikáz nich neskutočný chaos.
Internet....
Vo vyhľadávači si zadávam rôzne kombinácie...autobusy,Nitra, Sereď, Trnava, 17:20, 17:30.
Som taká vystresovaná že revem po mužovi, ktorý sa lenflegmaticky na mňa z pohovky pozerá a ťuká si na čelo.
Už je to tak.
Peňaženka s obsahom 1800 Kč a 200 Sk, všetkykreditky, firemný mobil za 10.000 sú preč.
Musí predsa existovať nejaká nádej!!!
Nevzdávam to.V duchu sa modlím.
Volám na informácie o tel. číslach.
Odrazu zisťujem že sa jednalo o autobus Bansko -Bystrickej dopravnej spoločnosti a v okamihu komunikujems dispečerom.
Vystresovaná mu z rýchlika líčim situáciu.
Autobus však pokračuje smerom do Zvolena.
Šofér nemôže zastať a skontrolovať či sa našla igelitkas mnou zadaným obsahom.
Čakajte pol hodinu, potom zavolajte.
Sedím na WC. Nervozne rýpem do novučičkej omietkya modlím sa.
Modlím sa ku všetkým svätým a prosím ich aby to všetkodobre dopadlo.
V duchu si nadávam aká som hlúpa a nezodpovedná.
Nebojím sa o peňaženku a kreditky.
Tie vôbec neriešim.
Trápi ma novučičký firemný mobil, ktorý nemám vlastne anidva týždňe.
Pol hodina prešla.
Dispečer ma však nepotešil.
„V autobuse sa žiadna igelitka nenašla.Šofér aj cestujúciprehľadali celý autobus.Je mi to ľúto."
Nastalo hrobové ticho.
Čakala som to.
So slzami na krajíčku vkráčam do obývačky a zúfalýmpohľadom pozerám na manžela.
„Zavolaj na ten tvoj firemný mobil!".hovorí.
Že ma to nenapadlo skôr.
Veľkú šancu tomu nedávam, ale urobím to.
Zvoní....to je šanca poviem si v duchu.
Zvoní druhý, tretí, štvrtý krát...to zvonenie mi pripadá akovečnosť.
„Prosím." Na druhej strane telefónu sa ozve starší mužšký hlas.
„Dobrý deň, Torzewská.!Viete, čo ja volám na svoj mobil."
„ A čo má byť."
„No viete, ja som si ho zabudla v autobuse, igelitkus peňaženkou..."
„No a ste si istá, že to tam bolo?Ten mobil mám,a to je drahý mobil.."
„ Ja by som Vás veľmi pekne chcela poprosiť aby ste mi tovrátili."
„A vy si myslíte, že ja som poctivý nálezca?"
„Ja Vás veľmi pekne prosím aby ste ním boli."
„No neviem, to je pekný mobil, mne by sa taký aj zišiel, ajtá peňaženka a peniaze."
„Ja sa Vám za to nejako odvdačím, ako poctivému nálezcovi."
„Povedzte mi čo bolo v tej peňaženke, a aký mobilto je."
„1800 Kč, 200 Sk nejaké drobné, kreditné kartya bankomatové karty a telefon značky Nokia."
Nastalo ticho a vzdych.
„No viete čo, vy ste z Nitry."
„Áno."
„No ja som ten šofér autobusu, ktorým ste išli. Čiernabunda, červené vlasy, však?"
„Áno a prosímVás aká dopravná spoločnosť ste lebo ja som volala na SAD do Banskej Bystricea to ste neboli vy?
„No my sme Levická SAD. Môžete prísť teraz do Levíc."
„Samozrejme ak Vás to nebude obťažovať."
„Dobre tak dojdite, resp. viete čo ani nie lebo ja ránovstávam a idem do Žiliny."
„Dohodneme sa takto. Ja zavolám kolegovi, ktorý ide ráno doBratislavy cez Nitru tie Vaše veci by som mu pre Vás odovzdal. Vy si ichprevezmete ráno na stanici v Nitre. Môžete prísť o 6:20 na stanicu?"
„Samozrejme, že prídem."
„Tak ja Vám zavolám za takých 5 - 10 minút"
„Ďakujem."
„Nemáte zač.Dovidenia."
V duchu ďakujem šoférovi, šťastene, bohu...všetkým."
Prešlo 5 minút a zvoní mi telefón.
„Dobrý ,ja som, šofér autobusu. Viete, čo tak teda príďtezajtra na stanicu do Nitry. Autobus má značku .....a budem tam tak medzi 6:20 -6:25 tak tam buďte. Ja Vám to celé zabalím, tak ako to je. Potom si toskontrolujte."
Zázrak hovorím si. Je to možné?
V dnešnej strašnej a ťažkej dobe sa nájdu ešte takítoľudia?
Sníva sa mi.
Koľko percent bežných ľudí by sa zachovalo tak ako sazachoval tento pán.
„Ešte Vás poprosím, mohli by ste mi povedať Vaše meno?
„A načo Vám to je?"
„Preto aby som vedela komu mám byť vďačná."
„Peter."
V tom momente mi to meno znie ako najkrajšiea najmilšie meno na svete.
Človek s veľkým srdcom. Áno stretla som človekaa s veľkým srdcom.
O 6:20 v piatok 19. 1. 2007 si preberám svojustratenú tašku zalepenú kartonovej krabici s mojím priezviskom a názvommesta v ktorom bývam.Krabica je ešte zabalená v igelitovej taške jedného obchodného reťazca.
Prezerám si obsah.
Je tam všetko.
Uf, ale som si vydýchla.
A nie ...je tu niečo navyše.
Krásne veľké červené šťavnaté jabĺčko.
Nádej na krajší a lepší svet zomiera posledná.
Zvoní mi súkromný telefón.
„Prosím."
„Dobrý deň, volá Vám šofér autobusu, tak ste si toprevzali?Je to v poriadku."
„Áno ďakujem Vám, veľmi pekne."
„Tak sa majte, a ...dávajte si pozor."
„Ďakujem ešte raz, a dovidenia."
„Dovidenia."
Odchádzajú moje slová do večnosti.
Večnosti, ktorá sa už nikdy viac nezopakuje a nevráti.
Sedím v obývačke a v prítmí pozorujem červenéjablko.Možno je symbolom toho ako sa máme k sebe správať. Nosí v sebenádej ktorú som strácala v tomto uponáhľanom živote.
A, že človek k človeku sa má správať v prvom radeako človek.
Ďakujem Vám pán Peter, za Vašu ľudskosť, dobrotua ochotu.
Bodaj by takých Petrov chodilo po svete čoraz viac.
V nedeľu utekám do najbližšieho obchodného centra nanákup.
A čo si kupujem?
Veľkú kabelku čiernej farby s veľa, veľa priehradkami,do ktorej sa zmestí snáď všetko.
Možno aj kusľudskosti.
Autor: Jana Torzewská
