K chalúpke už 6 rokov buduje prístupovú cestu. Klobúk dole,podarilo sa. Zabil jednou ranou dva muchy. Vysypal prístupovú cestu odpadom,ktorý vznikol pri oprave obecného úradu a tvári sa ako by vybudoval diaľnicu.Stojí za to, pouvažovať nad takýmito možnosťami a z podobných materiálovbudovať cesty. Úspory by stačili nielen na sieť diaľnic, ale minimálne aj nacesty 1. triedy. Určite by sa o nás hovorilo nielen vo vesmíre, ale aj vpriľahlých obciach.
V chalúpke je tma, že by sa dalakrájať. V útulnej izbe počuť len pravidelný dych spiacej ženy a nepokojnéprehadzovanie sa muža, ktorého blahodárny spánok obchádza a nesadá na viečka.Premýšľa nad tým, čo ho čaká. Ráno o 10.00 hod. príde pre neho sanitka aodvezie ho do nemocnice v krajskom meste. Začína už pomaly svitať, keď konečneusína. Po krátkej chvíli však nastáva neobvyklý ruch. Zvonček zvoní ako byvyhlasoval prinajmenšom chemický poplach, na bránu niekto netrpezlivo búcha(alebo do nej kope?), do okna svietia reflektory.
Žena vytrhnutá zo spánku sostrachom otvára okno, aby zistila čo sa deje. Pred bránou stojí vodič sanitky anekompromisne nariaďuje: "Keď za 10 minút nebudete v aute tak vás tunechám. O 07.00 hod. mám byť v Nitre a aj tak už stejne meškám".
V chalúpke nastáva zhon. Mužoslabený chorobou sa pohybuje ťažkopádne a potrebuje na všetko viac času, ktorýale neúprosne uteká. Žena mu pomáha ako sa len dá, aby všetko za 10 minútzvládli. Neumytí, neučesaní, zadychčaní sa potkýňajú po unikátnej obecnejdiaľnici k sanitke, ktorej vodič nenašiel dostatok odvahy, aby na ňu odbočil.Žena s mužom dobehujú a s hlbokým vydýchnutím sa usadia do vysedených sedadielsanitky, ktorá by si už zaslúžila ísť do dôchodku. Roky na to už určite má.Teraz môžu premýšľať o tom, že naše zdravotníctvo je natoľko rýchle, že už o 07.00hod. majú splnené to, čo by iní robili ešte o tri hodiny .
Vodič stojí vonku pri vozidle v družnejdebate s postaršou pani pôsobiacou veľmi dôležitým dojmom. Vyzerá nejakýnesvoj. Zdá sa, že ho niečo poriadne vystrašilo. Po chvíli sa pani usádza kostatným do kabíny a poblednutý vodič za volant babky sanitky. Tási parkrát strelí, odkašle, ukáže, že má natankovaný skákací benzín a pomaly sarozbieha k cieľu svojej cesty. Napätie na chvíľu povoľuje. My Slováci smeoptimisti a veríme, že nás dovezie až do cieľa a nebudeme ju musieť dotlačiť.
Cestujúci sa usadili podľa možnostiktoré sa v sanitke vyskytujú a ponorili sa do vlastných myšlienok. Muž so ženouzaujali jediné miesta, ktoré sú legálne určené pre prepravu doprovodu. Dôležitosa tváriaca pani zaujala miesto v nosidlách pre sediaceho pacienta, vktorých sa usadila s výrazom cárovny na tróne. Na núdzové sedadlosa posadil neprístupne sa tváriaci postarší pán. Zdá sa, že je plnezaujatý vlastnými problémami. Na núdzovom sedadle pôsobí dojmomustrašeného kuriatka sediaceho a trasúceho sa na bidielku.
Ticho v sanitke preruší pani"dôležitá", ktorá sa zrejme snaží pokračovať v predošlej debate spánom krčiacim sa na bidielku:
-"Pozdravujte Jožka. Už som ho nevidela viac ako 20 rokov.Ani som nevedela či ešte žije".
Zamĺknutý pán vytrhnutý z vlastnýchmyšlienok aj keď so zreteľnou nevôľou v hlase považuje za slušnosť odpovedať:
-"Žije a dobre vyzerá. Viete, že mu pozdravodovzdám."
Pani viditeľne potešená tým, že pánzareagoval pokračuje s neskrývanou dôležitosťou:
-"Ja viem. Poriadne pribral, hádam aj dvadsať kíl, veďuž vyzerá ako vytučené prasa. A ktovie, či sa na mňa vôbec pamätá. Veď potoľkých rokoch ...".
Mužovi sediacom vedľa driemajúcejmanželky niečo v hlave výstražne zazvoní. Choroba mu ešte nezatemnila mozog,ten mu slúži v plnej miere a tak mu avizuje nejaké nezrovnalosti. Neviepochopiť, ako môže pani vedieť ako vyzerá človek ktorého nevidela viac ako 20rokov. Zbystruje pozornosť. Nebude to náhodou jasnovidka? Chvíľu sa pohráva smyšlienkou opýtať sa na to. Čo keby mu vedela povedať akú ma perspektívu sosvojou onkologickou chorobou? Pomôže mu ožarovanie, alebo nie? Mlčí však, lebozdá sa, že pani sa rozbehla, pokračuje a vôbec jej nevadí, že nemá aktívnehospolubesedníka.
-"Idem na vyšetrenie na onkológiu. Chodím pravidelnekaždý mesiac. Ráno si musím vziať rádioaktívnu tabletku, aby ma mohli vyšetriťna prístrojoch. Dnes som si ju zobrala už doma, aby zaúčinkovala kýmdôjdeme".
Pocit ľútosti a spolupatričnosti sazačína prebúdzať v mužovi, ktorý zbystruje pozornosť a aj keď neprerušujemonológ tuší, že sa dozvie nejaké nové odborné veci.
-"Vyšetrenie trvá celý deň v takej miestnosti, ktorá jeobložená olovom. Musí byť obložená, lebo ja som po požití tabletky rádioaktívna. Keď prídem domov, tak aj týždeň k sebenepustím vnúčatá, aby som ich nezamorila."
Pánebože, tak to sme voväčšom ohrození ako po výbuchu elektrárne v Černobyle. Pomysli si muž nenápadnesa posúva ďalej od dôležitej a naviac aj rádioaktívnej pani. Začína pomalychápať prečo bol vodič taký vystrašený a babku-sanitku vôbec neľutuje, aležmýka z nej čo sa len dá, aby mal túto cestu čo najskôr za sebou. Keby bolirečí pani pravdivé, otvárali by sa mu široké možnosti podnikania. Po rádioterapiia nevie ešte koľkých ožiareniach by mohol so starostom Dr.Appanom uzatvoriťzmluvu o vykonaní práce v noci by svietil namiesto verejného osvetlenia.Veď je to také reálne ako tá rádioaktivita. Možno by to starosta po odbornejdiskusii s pani dôležitou aj prijal. Prestáva sa však tým už ďalej zaoberať.Blížia sa k nemocnici a nerád by začal s vyšetreniami na psychiatrii.
Sanitka vchádza do nemocnice a prudkozastavuje pred onkologickým oddelením. Cestujúci-pacienti vystupujú. Vodičnečakane rýchlo za nimi zatvára dvere vozidla, usádza sa za volant a rýchle sastráca z dohľadu. Osádka vchádza do budovy. Žena podopierajúc poblednutého mužaotvára dvere, ktoré sa za nimi s ohlušujúcim buchnutím zatvárajú. Na stene visíznáme "TICHO LIEČI" a vo vzduchu veľký otáznik. Čo bude ďalej?
Autor: Ján S.
