Rozhodla som sa totiž upratať si v skrini - mojej"školskej skrini". Kde mámkopu starých zošitov zo školy a ešte väčšiu kopu kancelárskeho papiera z predmetu Technika administratívy. Plnoškolských cvičení a domácich úloh, ktorésom nie vždy písala s láskou, ale skôr s veľkými nervami, že som urobila zase nejaký "preklep".
Mojím jediným spoločníkom v tento deň bol kôš, kde som vyhadzovalatieto staré a už nepotrebné papiere.Hoci nie som zo školy ešte dlho preč, pospomínalasom si na školu, hlavne na strojopis ako sme ho my nazývali. Uvažovala som o svojich školských časoch, otom ako som nemala rada tie stopky,ktoré vždy raz do mesiaca oznamovali, že sa blíži kontrolné cvičenie zo strojopisu na rýchlosť. Učiteľkastále pri mne, lebo som sedela v prvejlavici a srdce mi bilo ako zvon. Ale po čase som si zvykla aj na tie stopky a nejako som to celé zvládla. Poctivosom písala každé domáce cvičenie doma navlastnom písacom stroji.
No a keď som tak na tým uvažovala zistila som, že som sivlastne nikdy nemyslela, že raz tentomôj strojopis aj niekde využijem. A nakoniec som ho využila v mojej terajšej práci. Bez strojopisuby som túto prácu nikdy nedostala. Sompreto veľmi šťastná a Bohu veľmi vďačná, že som sa vtedy za mojich školských čias tak veľmi snažila nastrojopise a písala domáce úlohy, že somsa proste neflákala.
A tak skoro vždy keď si upratujem skriňu chytí maneuveriteľná nostalgia za tým minulým čosom zažila. Vtedy som žila len školou a ničím iným a keď som prišla domou vždy som snívala s otvorenýmiočami a snívala o tom, ako raz budempomáhať ľuďom v chudobnej Afrike alebo ako budem slávnou hviezdou v Hollywoode. Dokonca som si cvičila som svojpodpis, pretože som bola presvedčená, žeraz sa budem určite ľuďom podpisovať. Dnes sa ľuďom v práci skutočne aj podpisujem, takže som sa nemýlila,len to nie je v Hollywoode. Ale ja somrada, veď do Hollywoodu by som určite nikdy neišla, len vo svojich snoch.
V tento deň som teda upratala nielen svoju skriňu, ale ajsvoje srdce. Uvedomila som si, že tovšetko čo som prežila bolo fajn, ale som rada, že je to už za mnou a teraz chodím do práce,ktorá má baví a mám ju rada.
Smutno mi je len za jedným, že v tom pracovnom zhone užnemám toľko času na krásne snívanie sotvorenými očami.
Autor: Marta Kertiščáková
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
