Bol to večer, ktorý som potrebovala už dlho. „Žila som „ pre ľudí,ktorí tam boli so mnou a pre seba...Myšlienky na „vzlety a pády"vyprchali. Konečne len čistá a jasná myseľ. Konečne smiech - plynulý,úprimný, chytľavý, ktorým sa zakaždým odhalím.
Človek dokáže byť samým sebou, len ak mu to tí druhí dovolia..."Vzletya pády"...zažila som ich a zažívam akosi pričasto. Až občas nadobúdamdojem, že sa stali mojím stereotypom.
V sobotu (na tej oslave postnarodenín) sme vyťahovali staré spomienky,zážitky, rozchody, prehry i víťazstvá vo vzťahoch spred niekoľkýchrokov. A vtedy, v spoločnosti svojich najbližších som si uvedomila, žeživot sa neskladá len z rovných ciest, aj keď po nich človek ustavične túži, občas sú potrebné vzlety a pády...ak už prenič iné, aspoň pre to, aby sa bránice od smiechu trochu rozhýbali... :)
Autor: Ivana Petrušová
