Kaluže krvi na zemi, plačúca starenka, nešťastní ľudia bez strechy nad hlavou, autá rozbité v priekope, búrlivý prejav poslanca v parlamente, kým si jeho kolegovia lúštia krížovky... A dosť! Vypínam túto malú apokalypsu zvanú Televízne noviny a niekde v podvedomí môjho mozgu sa vynára nietzscheovské „Boh je mŕtvy".
Neskôr mi to nedá a musím sa k tomu vrátiť, obrazy mi víria hlavou, nespím a premýšľam - kde sa asi stala chyba ? Kam až musí táto spoločnosť a dnešný svet dospieť, kým si uvedomí, že niečo nefunguje, tak ako má? A to nám profesor na psychológii tvrdil, že bežný radový občan sa s vraždou vo svojom najbližšom okolí nestretne za celý život, no na vraždy v televízii sa dívam denne.
Tvári sa to ako správa, ale nie je to správa... Čo je to ?
Zamýšľať by sme sa mali aj nad tým, koľko z toho, čo vidíme, sú skutočné a pravdivé informácie a čo je (povedzme si to rovno) mierne prikrášlený, ale dobre predávajúci mediálny produkt. Ako modelovú situáciu si vyberieme príklad - muž po strašnej hádke zbil svoju družku do krvi. Strašidelné, krvavé, neuveriteľné? Možno kedysi. Áno, aj takýto je život, nejdem zatvárať oči pred domácim násilím, ani nič podobné. Podstatné je pre mňa stvárnenie tejto udalosti v televíznom spravodajstve. Čo teda môžeme vidieť: redaktor stojí pred domom, kde obeť s násilníkom bývali a opisuje, ako „mráz behá po chrbte pri pohľade na miesto, kde sa tá strašná udalosť odohrala".
Keďže reportáž vzniká niekoľko hodín „po", obľúbenou náhradou za krvavé zábery je zdramatizovaná scéna, v ktorej si zahrá sám redaktor a „akože" napáda svoju obeť, ktorá sa krčí pri kuchynskej stene. Určite ste to už videli - čiernobiele, rozostrené snímanie detailov nôh, ako sa blížia k domu, zodvihnutá päsť v násilníckom geste, kaluž krvi na zemi, podfarbené hudbou a dramatickým komentárom. Scény ako z hororu. Vítaní sú aj svedkovia udalosti, susedia, ktorí buď vedia všetko, alebo nevedia nič. Popíšu pár ako „sympatický, slušný, taký poriadny, on si občas si aj vypil, ale nevšimli sme si, že by mali nejaké problémy". Verzia 2 je „ občas aj pil a vtedy zvykol robiť hurhaj, ale inak s ním neboli problémy". Ďalší už vedel niečo viac a tvrdí : „Ožran to bol, stále chodil do tej krčmy. A potom trieskal ju aj tie deti, chúdence!" A to je voda na náš mlyn ! Tá správna „informácia", čo vyvolá vlnu pobúrenia či hnevu, a práve tá posledná výpoveď častokrát odznie aj vo večerných správach.
Posledná kontrola - je tam všetko? Hnev, slzy, trocha krvi, zimomriavky... Ľudia, príbehy, emócie... Rastúce čísla sledovanosti, väčší podiel na trhu, zisk!
Povedz mi, čo pozeráš a ja Ti poviem, kto si
Televízne spravodajstvo, ktoré aj napriek tomu, že dlho bolo (resp. ešte stále ostáva) považované za „chránený televízny druh", sa v poslednej dobe (najmä nástupom a tlakom komerčných televízii) výrazne a pomerne prudko mení. Vo všeobecnosti badať odliv publika televízneho spravodajstva, obzvlášť „tradične" poňatého, to znamená „informačne nasýtený prehľad relevantných udalostí dňa, podávaných jasne, vecne, objektívne a formálne neutrálne". S rovnakými zmenami, aké sa v spravodajstve dejú po celom svete, sa v globalizovanom televíznom prostredí musí vysporiadať aj naša kultúra.
O čo mi teda ide, ak hovorím o zmenách či problémoch súčasného televízneho spravodajstva? Diskusie na túto tému sa objavujú už dlhšie (áno, neobjavila som teplú vodu) a dotýkajú sa najmä problémov ako:
- zmenšujúca sa informačná nasýtenosť (menej správ a ich zvýšená redundancia),
- trivializácia, obsahové „odľahčovanie" správ (menej informácií z politiky a ekonomiky, viac správ zo šoubiznisu a kuriozít)
- formálne „zozábavňovanie" spravodajstva (napr. dramatické vystupovanie redaktorov, používanie populárnej hudby)
- využívanie spravodajstva na (seba-)propagáciu média (či skrytú reklamu) a chápanie informácie a kultúrnych produktov vôbec ako komodity - tovaru určeného na predaj a spotrebu, teda bezvýhradné podriaďovanie charakteru informácie zákonitostiam trhu
- chápanie spravodajstva ako tovaru (propagácia spravodajstva ako hocktorého iného mediálneho produktu, napr. v upútavkách).
A keďže prosté nahradenie informovania zabávaním by bolo u publika (najmä v žánrových druhoch, akým je spravodajstvo) neakceptovateľné, televízie pristúpili k ich kombinovaniu. Rozvinul sa tak osobitný hybridný, kompromisný typ mediálneho obsahu - infotainment (z angl. information - informácia + entertainment - zábava).
Ako prvá zo slovenských televízií sa na túto cestu vydala TV JOJ, ale v šľapajach jej kráča už i Markíza. Prečo aj nie - vraždy, lúpeže a klebety vždy priťahovali veľkú časť obecenstva oveľa viac ako suché a nezáživné, ale vecné, seriózne a pravdivé správy (napríklad na Jednotke). A že sa to vypláca, vidíme denne na číslach sledovanosti. Televízne noviny na Markíze neustále potvrdzujú svoju pozíciu divácky najúspešnejšieho spravodajstva na trhu.
Hlavná spravodajská relácia televízie Markíza dosiahla najvyšší rating 16,2 % a druhý najlepší trhový podiel 45,7 %. TV JOJ dosahuje čísla sledovanosti okolo 12,2% a podiel na trhu uvádza 36,2%, o správach na Jednotke kolujú protichodné informácie, s číslami sledovanosti medzi 6 až 9%. (Údaje sú uvádzané z rôznych internetových zdrojov len ako príklad na porovnanie, nemusia byť aktuálne, pozn.autorky).
Čísla vraj neklamú, no ja sa cítim byť oklamaná. Správami, ktoré sa stali len tovarom súčasných médií vo svete, kde ide len o to, kto zarobí viac. „Pseudosprávami a neinformáciami", ktoré mi nedajú nič, len pocit hrôzy, strachu a občas hnusu z toho, čo vidím. Preto sa pýtam, čo si pozrieť a čomu veriť, aby som prestala mať pocit, že sa musím čo najrýchlejšie odsťahovať z tejto planéty?
Mačiatka! Zabudla som na mačiatka...
autorka: Cecília Smoradová
