Tým ako keby sa chcela robiť lepšou v porovnaní s komerčnými televíziami. Lebo tie to svojou produkciou dotiahli až tak ďaleko, že v podstate už prerušujú reklamu samotným programom, nehovoriac o skutočnosti, že viac ako úspešne prznia slovenský jazyk anglicizmami, bohemizmami a vymýšľaním rôznych slovných a slovesných patvarov.
Z tohto pohľadu sa preto na prvý pohľad javí konanie RTVS ako nanajvýš cnostné. Avšak také konanie nemožno nazvať inak, ako z núdze cnosť. Krátky slovník slovenského jazyka vysvetľuje toto slovné spojenie ako predstieranie dobrovoľnosti rozhodnutia. Ak si však pozorne prečítame zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii, konkrétne ustanovenie § 35 odsek 6, dozvieme sa z poslednej vety tohto ustanovenia zákona, že vysielateľ televíznej programovej služby na základe zákona nesmie zaraďovať reklamu ani telenákup počas vysielania programov! No a v zmysle ustanovenia § 2 tohto zákona nie je vysielateľom televíznej programovej služby na základe zákona nik iný ako RTVS, ako vyplýva z odkazu na zákon č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska.
Takže nejde o žiadnu cnosť, ale iba falošnú kalkuláciu s neznalosťou príslušnej legislatívy zo strany širšej verejnosti, jednoducho povedané, drzosť. Nevedno, koľko RTVS zaplatí ročne za retransmisiu a na koľko teda príde odvysielanie takéhoto hlúpeho šotu. Ten, kto túto hlúposť vymyslel, mal by ju zaplatiť z vlastného vrecka a ani verejné ospravedlnenie sa divákom by bolo nezaškodilo!
Bolo by vhodnejšie, aby RTVS za tieto peniaze radšej zamestnala niekoho, kto by dozeral predovšetkým na dodržiavanie jazykového prejavu. Teda aby hlavne moderátori, reportéri a iní pracovníci vystupujúci na obrazovkách či oslovujúci nás z reproduktorov nerapotali ako guľomet, vyjadrovali sa artikulovane alebo aby nerečnili ako „pravy Ostravak“.
RTVS, či už ide o televíziu, alebo rozhlas, sa pomaly a isto jazykovým prejavom približujú komerčným staniciam, a tak sa čoraz častejšie na nás valia také slová ako „prevedenie“, slovné spojenie „vzhľadom k tomu“ alebo napríklad používanie modálneho slovesa mať v spojení s infinitívom pri vyjadrovaní domnienky o niečom, čo sa odohralo v minulosti namiesto častíc údajne, pravdepodobne, vraj, podľa všetkého, zrejme a pod.
Je komické, ak Rádio Slovensko takmer denne vysiela reláciu Slovenčina na slovíčko a vzápätí samotní pracovníci RTVS i tak narábajú so slovenčinou, ako sa im zachce. A či to sledujeme, alebo nie, RTVS musíme za to platiť!
Takže vážení páni z RTVS, prestaňte nás ohlupovať s tou vašou radosťou.
autor: Peter Šubík
