Náš štát nefunguje normálne. Na tom sa hádam väčšina zhodneme. Ale čo sa dá čakať od štátu, kde hlas podobný hlasu zoženie vlastnou hlavou 30 – 40 miliónov a jeho volič sa nad tým ani len nepozastaví? Viem, pochopiť, že len takáto nahrávka samotná asi nestačí na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti. Ale v normálne fungujúcej demokracii by si už len na základe toho takýto hlas podobný hlasu v politike už ani neškrtol. A kiež by len toto bola jediná škvrna v jeho politickej kariére. A koľko jemu podobných v tej našej krásnej krajine bačuje?
Čo si myslieť o ministrovi, ktorý okrem iného považuje za absolútne normálne, že policajti 3 – 4-krát do týždňa streľbou zastavujú auto? Obhajuje a kryje zjavné prešľapy svojich podriadených v takmer všetkých prípadoch bez rozdielu. Môže sa potom radový policajt s čistým svedomím čudovať, že polícia nemá u väčšiny obyvateľstva rešpekt? Že ľudia robia chyby je normálne, ale že sa z nich zodpovední odmietajú poučiť, vyvodiť dôsledky a zmeniť postupy, už určite nie.
Čo si myslieť o jednom veľmi nesympatickom človeku, predsedovi jedného celkom dôležitého súdu, ktorý dokázateľne vo veľmi kamarátskom tóne telefonoval s teraz už právoplatne odsúdeným narkobarónom? Veď prečo by mu nedali ešte viac právomoci? Je len obrazom tých, čo majú moc to zmeniť, ale radšej si ho tam nechajú.
Čo si myslieť o človeku, ktorý si do televízie prinesie nereálny graf? A aj napriek tomu, že každému čo len s troškou rozumu musí byť hneď jasné, aká sprostosť to je, nemá problém verejne klamať. A potom, namiesto priznania si zodpovednosti, sa len vykrúcať a zvaľovať vinu na druhých. Tak toho spravme ministrom.
Čo si myslieť o 83 kolesíkoch, ktorí bez rozmýšľania a častokrát bez vedomia, za čo vlastne, zahlasujú tak, ako palec ukáže? Určite množstvo vecí, ale žiadnu sem filter nepustí. Čo si myslieť o väčšine opozície, ktorá len mlčky sedí, poprípade sa zmôže len na prázdne slová a gestá a nezabudne sa medzitým medzi sebou hašteriť? Nevyužíva priestor, ktorý na to má, aby na to množstvo prešľapov denno-denne poukazovala. Prečo nebijú neustále na zvony a nekričia pozor, horí?! Hádam asi len čakajú, kým sa oni dostanú na rad.
A takto by sa dalo pokračovať hádam donekonečna... ale nie o týchto som chcel.
Táto vláda asi len plní ochrannú funkciu všemožnej mafii, ktorá tento štát vyciciava. A aj keď už toho veľa neostáva a na mnohých miestach potom zákonite chýba, nechce s tým prestať. Za takto nastavených podmienok sa popritom viac než len uživí nespočetné množstvo väčších či menších hajzlíkov bez svedomia. A že ich je veru dosť. To všetko je verejné tajomstvo.
Nepotrebujem konkrétny dôkaz, aby som vedel, že to tak je. Tých nepriamych je prebytok. Peniaze takto zaobstarané potom utrácajú okrem bežného, okázalého luxusu na uplácanie kadekoho a na kupovanie si nenáležitých výhod, aby v tom mohli nerušene pokračovať. A naďalej týmto tento stav udržiavajú. Každý o tom vie, ale kvôli osobnej kríze morálky to príliš veľkému množstvu ľudí nevadí. Iní to ignorujú, niektorí to akoby priam schvaľovali, resp. rešpektovali ako normálne a vôbec to pri voľbách nereflektujú. Niektorým to hádam aj imponuje a sami sa tak v budúcnosti vidia. To si vážne tak málo ľudí uvedomuje, že neexistujú peniaze, ktoré by boli ničie, a idú tým proti sebe?
No a čo som vlastne chcel?
Čo si potom myslieť o doteraz normálnych ľuďoch, ktorým sa pritrafí šanca si tiež niekedy zobnúť s koláča? Čím väčší koláč, tým viac odrobiniek okolo, a ten koláč je teda obrovský. Je morálne im to potom vyčítať, aj keď sám nie som dokonalý? Podľa mňa to nie je právom, ale povinnosťou. Nie som veriaci, mám vlastné morálne zásady, a keď sa mi niečo nepáči, mám právo sa ozvať. Vedia, z akého smeru je ten koláč upečený, ale zjavne nemajú žiadny morálny problém chytiť do ruky vidličku. Dá sa byť stále dobrým človekom s vedomím, že utrácam nezákonne, ale hlavne nemorálne získane peniaze? Na to si už odpovedať presne neviem, alebo možno radšej nechcem.
Niektorí sa tešia z toho, že takúto možnosť majú. Robia to pravdepodobne opakovane, len nie zakaždým sa s tým chvália. Má ma uspokojiť tvrdenie, že taká je realita, že taký je život, že tak to je a inak to nebude? Áno, realita teraz taká je, a keby mal každý takýto pohľad, iná ani nikdy nebude! Má ma uspokojiť tvrdenie, že v tom-ktorom prípade nejde o veľa, že ide o zanedbateľnú čiastku? Že to žiadny rozdiel nespraví? Že sú to len malé ryby? Že treba začať očistu s opačného konca? Dvesto, dvetisíc, dva milióny či miliarda, ja v tom rozdiel nevidím. Keď ide o princíp, na sume nezáleží.
Treba začať od seba. Má ma uspokojiť tvrdenie, že veď ide len o známosti a situácie s tým spojené? Že keď to chce človek u nás niekam dotiahnuť a zmeniť to, musí sa tam nejako predsa pretlačiť? Na tom v princípe nie je nič zlé, záleží, akú cestu si k naplneniu tých ambícií a využitiu tých kontaktov zvolí. Ak je ale počas tej cesty nutné vypnúť svedomie, dá sa potom na konci povedať, že to stálo za to? V mojich očiach určite nie. Rovnako ako cieľ je dôležitá aj cesta, ktorou sa k nemu dopracujeme.
Že v mysliach mnohých ľudí šarapatí kríza morálky, je nespochybniteľné. Inak by sme nemuseli každý deň počúvať, čítať či pozerať v správach to, čo tam tak často je. Niekde je to už nezvratné, niekde to je len mierne ohnuté. Ale čo túto neschopnosť rozlíšiť zlé od dobrého, správne od nesprávneho spôsobuje? Potrebujem extra vzdelanie, aby som vedel povedať, čo je zlé a čo dobré? Je na to liek? Zmení sa to niekedy? Budú moje deti či vnúčatá (ak sa k nejakým dopracujem) na tom lepšie?
Je za tým len pocit, že som lepší ako ostatní, že práve ja si to zaslúžim? Naozaj už pokora, skromnosť, čestnosť a trpezlivosť v tomto svete vymrela? Musí všetko byť hneď, tu a teraz? Alebo je to všetko len mnou a mojím nesprávnym videním sveta? Mám to v hlave vlastne pokazené ja?
Príliš veľa otázok a príliš málo odpovedí. Viem, že tiež nie som úplne čistý, nik nie je. Viem byť pokrytecký, urobil som kopec chýb a rozhodnutí, taktiež zopár nesprávnych skutkov. Určite sa nepovažujem za nejaký morálny kompas. Nesprávne skutky ľutujem a z chýb sa snažím poučiť. Som nezvratne naivný, keď verím že to ide aj inak? Nechcem sa v tomto zmeniť.
Nepochybujem, že keby som bol postavený do podobnej pozície, ťažko, ak vôbec, by som odolával. Takmer nemožné povedať, ako sa kto zachová v tej-ktorej situácii, kým, sa to naozaj nestane. Nahováram si, že by som svoje ideály nesklamal, ale ako si môžem byť istý? Ak to so mnou je naozaj len spolovice tak dobré, ako si predstavujem, po napísaní a zhliadnutí tohto článku čo i len jediným človekom sa po prípadnom zobnutí z koláča do zrkadla s kľudom pozrieť určite nebudem môcť:)
PS: účelom tohto článku nebolo niekoho súdiť. Len na základe predpokladu, že nejaké to svedomie v každom z nás je, spochybniť a pokúsiť sa reštartovať schopnosť (aj svoju) rozlišovať správne od nesprávneho a hlavne skúsiť napísať svoj prvý blog. Ostatné je fikcia a podobnosť s reálnymi osobami či situáciami je čisto náhodná.
autor: Ján Hollý
