V 1983 rokusom sa spoznala s mojím dnešným manželom. Až do roku 1989 sme si vždy21.augusta išli niekde sadnúť, spomínali a spytovali si svedomie, ako razvysvetlíme svojim deťom, keď raz čierne súkno nahradí zamat, že sme toľké rokyžili v „kráľovstve krivých zrkadiel." V koľkých veciach sme boli slabí,v koľkých bezradní, alebo, ako i ja, slepí.
17.novembra1989 sme doma pri sledovaní správ v rakúskej televízii na ORF prvýkrátvideli zábery, na ktorých v Prahe na Národní tříde tlčú hlava-nehlavapolicajti mladých ľudí, niektorí pritom držia v ruke kvet .Aj takto sa tuoslavoval Medzinárodný deň študentstva. A ja som práve zaznamenala, že sav tých chvíľach vo mne niečo pohlo.Boli to prvé pohyby môjho syna a neuveriteľná úzkosť, odpor a zlosť,ktorá sa celá v tom okamihu zo mňa kdesi celá vyliala.
O dva dninato bolo v Bratislave v Umeleckej besede prečítané vyhláseniebratislavských divadelných umelcov, ktorí sa pripojili k odsúdeniu násiliav Prahe. V Bratislave si už nik "neudrel" a tak sa dodnes niektorýmzdá, že sa vlastne v tie dni nič nestalo. Môj nadriadený mi na otázku, čourobí teraz v práci on, lebo ja to už viem, odpovedal, že bol na služobnejceste v Košiciach a tam sa nič nedeje. Na to, čo sio udalostiach týchto dní myslí sám, odpovedal, že ešte nebol nariaditeľstve. V tej chvíli mi stuhol mozog, brucho a nastúpila som narizikovú graviditu. Čas vychádzok som prežívala medzi človečinou na námestí,noci doma som prebdela pri okrúhlych televíznych stoloch a zaspávalas Havlovým Slovom a Šimečkovým Koncom nehybnosti.
Po trochrokoch po ukončení materskej dovolenky som nastúpila opäť do práce. Nadýchlasom sa po dlhšej dobe tej istej klímy na oddelení a podala výpoveď. Ničnetušiac som v novom zamestnaní síce dosiahla profesionálnu samostatnosť,nezávislosť i autoritu, snáď aj uznanie, ale všetko v prostredínepoznanej postnovembrovej totality, v apendixe -dcérskej spoločnosti-v jednej z ekonomických vlajkových lodí Slovenska. Keď som prehralasvoj zápas o česť a pravdu vo veci výpovedi po šikanovaní následneťažko chorého kolegu s našou vrchnosťou a vnikla do súvislostíprivatizácie nášho zariadenia, podala som sama výpoveď. Uviedla som v nej:"Odchádzam slobodná, sny si nedám vziať. Sny o pravde, láskea spravodlivosti." Nebolo to hrdinstvo .Z posledných duševnýchi zdravotných síl som s pocitom vyhorenia ale bez hriechu odišla zpekla. Krátko predtým sme pochovali po šiestich rokoch onkologického ochoreniamôjho otca, ktorý prežil väčšiu časť života s červenou knižkou. Predsavšak spoločným bolestným hľadaním slobody a pravdy umieral s novýmpoznaním skutočnosti. Toto obdobie bolo mojím zmŕtvyvstaním .Trvalo deväť rokovživota, v ktorých som sa učila, mýlila, trápila a hľadala svojucestu. Zasiahlo to celú našu rodinu, najprv otca, potom mamu, muža, deti.
Zmenazamestnania, prostredia a postojov ľudí okolo mňa mi odhaľovala, ako samýlim v svojich odhadoch , koľko poznatkov o živote mi chýba, že somtá, ktorá verí skôr a viac, než stihne poznať. Ale zároveň sa učím. Keď somopäť sama podala výpoveď u zamestnávateľa, ktorý si ma predtým našiel, alenám delenými platmi chcel dať viac a štátu menej ako mu patrí, takú hrusom neprijala. Bolo mi jasné, že to isté, čo robí s nami, začínarobiť i so svojimi klientmi, na ktorých mne záleží. Odišla somz práce, kde šéfovala temer Vynikajúca podnikateľka roka .
A zase sima našli. Robím to, čo ma smrteľne baví. Som šťastná, cítim sa byť zväčšaužitočnou, obklopená históriou a múdrosťou starého mesta a dobrýchľudí. Spokojná. Nič tak zaujímavé, tvorivé a pekné ma už profesionálne asinestretne. Ak sa nemýlim. :) . Takéto roky netrvajú večne. Už si to uvedomujema viem, že po to všetkom, čo mi bolo ponúknuté, ostáva mi raz poďakovaťa skúsiť to i s problémami sama .A čestne tak, ako som tohľadala u svojich nadriadených, ako mi to štrngal kedysi 17.november.
Prečo tak veľahovorím o práci, o svojom živote popri nej? Pretože v tomnajdôležitejšom pre každodenné prežívanie nás všetkých, v práci, nech jeuž akákoľvek, ale podľa vlastného výberu, som vďaka pádu totality mohla hľadaťseba a svoje miesto medzi ľuďmi. Bez toho, aby mi niekto mohol niečo len tak,bez môjho súhlasu slaboducho zakázať, prikázať, brániť slobodne sa rozhodnúť.Rozhodujem tak i o svojom čase. A mám, hľadám, bijem sa o pár ľudí, s ktorýmiho so svojou rodinou chcem raz i dožiť.
November másedemnásť. Je mladý, len my sme trochu zostarli. Mnohí pozabudli, čo všetkonašli, či môžu nájsť v tomto slobodnejšom, tvorivejšom svete. Zostaťi odísť. Ak sa chce, môcť skúsiť. Oveľa ľahšie sa dá nebáť. Ozvať sa ipísať. Bez cenzúry v hlave, možno len v srdci.
Rok čo rok, užlen s hŕstkou ľudí zažínam v podvečer 17. novembra v Bratislavena svojom námestí "sviečku pamäti". Čo všetko sme si tam spolu kedysi sľúbili.I tento rok budem na tých miestach chvíľu rozmýšľať, čo asi robia lídrinovembra, kde sú herci ,umelci, spisovatelia, lekári, disidenti, kuriči, kde súvšetci tí politici, ktorí mali príležitosť tvoriť na čas naše slobodné dejiny.Kde sú tí zvedaví a nádejní študenti a ich učitelia. Kde trávia tentodeň voľna všetci, čo vďaka zmene môžu dnes slobodne i prebohato podnikať.Kde budú všetci tí, ktorým pomohli ľudia zo stovky nadácií a občianskychzdružení, ktoré ostávajú často najpracovitejším odkazom novembra? A kde budeten večer i samotný odkaz?? Bez neho, bez nich, nedalo by sa pomôcťv núdzi, cez bariéry, v športových métach, v duševnom a telesnomzdraví, v ochrane občianskych a ľudských práv. Ja prídemv piatok so svojou nádejou.
Ak by toto malbyť „sentiment", ktorý je súčasťou pamäti, budem si ho pestovať a strážiť.A vôbec, nepotrebujem extra tribúny a rečníkov. Len postáť, spomenúť si,možno niekoho blízkeho stretnúť. A udržať sa zas na rok vo viere.
Autor: SylviaFrankovská
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
