Pred dvadsiatimi rokmi som s eufóriou pešo prekročila hranicu do zakázaného sveta. Historický pochod (16. 11. 1989) na druhú stranu rieky Moravy predsa nezmeškám len preto, že mojím priateľom sa ráno nechce vstávať. Išla som sama, no nebola som sama. Všetci sme sa cítili blízki, akísi iní, prebudení, lepší. Heslá Nežnej sa mi zahniezdili hlboko vo vedomí aj v srdci. A čuduj sa svete, po celý ďalší život mi ich uplatňovanie spôsobovalo problémy. Sloboda, pravda, láska - jednoznačné, krásne, nespochybniteľné. Všetci po nich túžia, všetci ich vyznávajú, ale naozaj pre všetkých? Kdesi v pozadí sa hovorilo aj o slušnosti, morálke a svedomí... Potom sme počúvali o uťahovaní opaskov a o potupnom dobiehaní západu (tak o 20 rokov), o lepšej budúcnosti pre naše deti. Držala som palce našej krajine a všetkým reformám. Nutné opatrenia som nevnímala ako okrádanie ľudí, ktorým niekto nebodaj nedopraje, ale ako konanie v mene lepšej budúcnosti, v mene akejsi vyššej pravdy. Vo voľbách som zazlievala rodičovskej generácii, že sa necháva podplácať vidinou okamžitých výhod. Zdalo sa mi hodné opovrhnutia, že nemysleli na nás, mladých, ale na seba. Videlo sa mi to nesprávne. Stále v sebe naivne živím myšlienky Nežnej. Napriek všetkému naokolo. Napriek zúrivému boju o moc. (V mene pravdy?) Napriek ochote zrádzať slušnosť a porušovať právo pre peniaze. (V mene slobody?) Napriek intrigám, odstraňovaniu nepohodlných a brodeniu sa cez mŕtvoly v ústrety vlastným métam. (Akiste v mene lásky.)
Dnes počúvame od aktérov revolúcie z roku 1989, že všetky jej myšlienky sa nenaplnili. Situácia sa vraj zmení po výmene generácií, keď krajinu povedú noví ľudia novej doby, moderne a slobodne mysliaci, skrátka plody našej demokracie... A ja sa v týchto dňoch po dvadsiatich rokoch úsilia o vytváranie lepšieho sveta všemožnými prostriedkami, ktoré má každý z nás, stretávam s tým, že mladí „draci" (v snahe ukoristiť si pozície) takých ako ja označujú za ľudí poznačených komunistickým myslením, nevhodných na prácu na svojich pozíciach, neslobodne mysliacich, prisluhovačov či dokonca zavádzačov cenzúry.
Naozaj sa dostáva k slovu pokolenie, ktoré je schopné vytiahnuť krajinu z morálnej krízy? Po prvý raz po dvadsiatich rokoch sa začínam báť budúcnosti. Tušenie mi navráva, že tá najambicióznejšia časť mládeže nezaťaženej komunizmom zároveň „nie je zaťažená" ani štipkou základnej slušnosti, úcty k hodnotám a s plnými ústami demokracie bez výčitiek svedomia je schopná ničiť ľudské existencie, manipulovať verejnú mienku a presadzovať „jedine schopných a kompetentných" samých seba. A to je bezpochyby vážny dôvod na strach.
autorka: Tatiana Búbelová
