Pri riešení všetkých možných kríz, ktorými nás zásobuje „svet" za posledné tri roky, som sa dopracovala k riešeniu tej najpodstatnejšej pre mňa, kríze stredného veku. Táto veta by ma ešte pred pár rokmi vedela rozosmiať. Že aká kríza. Kedy začína táto kríza? Asi by som sa mala opýtať, kedy začala u mňa. A som už v strednom veku? Čo je stredný vek. Zase sa chcem vmestiť do nejakých parametrov či tabuliek?
Ale to už odbieham, takže, priznávam, mám krízu stredného veku. (Asi.) Veď čo iné by to mohlo byť?
Nehľadám iného partnera, netrpím syndrómom opusteného hniezda, jednoducho by som chcela zabudnúť na všetko, čo musím a chcela by som robiť len to, čo chcem. Keď si prečítam túto vetu, skôr z toho vychádza iný záver ako záver pre krízu stredného veku. Žeby iná diagnóza? Ale skutočne. Urobiť a robiť niečo len pre seba. A keďže stále ešte aj v tej mojej kríze stredného veku rozhodne nemám minimálny požadovaný vek na štúdium Univerzity tretieho veku, tak som sa rozhodla sprofesionálniť moju lásku k cestovaniu. Budem teda sprievodcom cestovného ruchu. A keďže rozhodne nestačí len mlieť ústami a kvetnato opisovať svoje chcenie, tak som už vo fáze štúdia, ktoré zakončím certifikátom sprievodcu cestovného ruchu. A tu sa dostávam k tomu, ako som sa vo svojom strednom veku zahanbila, až do červených uší. Vek nevek, kríza nekríza, hanba nastúpila.
Prvým a základným pravidlom ako aj požiadavkou európskej normy na sprievodcu je, že musí predovšetkým dokonale ovládať dejiny, históriu a pamiatky svojej krajiny. Mnohí si povedia, veď to predsa všetci vieme. Hm, ja sa priznávam, možno najlepšie 20. storočie, ale čo ďalej? A pamiatky, ktoré sú v mnohom unikátne? Zahanbila som sa, že ovládam dejiny Paríža, že už štyri mesiace hltám knihy o Peru, ktoré ma nadchlo, ale v dejinách rodnej krajiny by som prepadla na plnej čiare. Pri opisovaní gotiky či románskeho slohu viem vymenovať svetové pamiatky a pritom ťažko vymenujem, aké máme doma, na Slovensku, či dokonca v Bratislave, kde žijem. Vďaka mojej kríze, spoznám Slovensko. Najskôr takto teoreticky, ale už sa neviem dočkať praxe. Pochopila som, prečo sa spoločnosť Molpír zo Smoleníc volá práve takto, že to nie sú skratky žiadnych začiatočných mien majiteľov firmy a pochopila som mnohé iné súvislosti, udalosti, jednoducho, pochopila som.
Zrazu aj po Bratislave chodím úplne inak, vidím veci, ktoré som doteraz nevidela a priznám sa, aj tá naša Bratislava sa mi zdá viacej svetová a zaujímavá. Lebo taká jednoducho je.
Neustále počúvam, že keď sa ako turista rozhodnete ostať na Slovensku, že sa máte pripraviť len na samé negatíva. Na nefungujúce služby, nekvalitu, neochotu a ja neviem ešte na čo. Nemôžem sa vyjadriť, už ste asi pochopili, že som toho moc po Slovensku nenachodila. Precestovala som však kus sveta a všade sa niečo nájde. Možno sme len prísnejší a menej odpúšťame vlastným ako cudzím. A možno je chyba niekde hlbšie. Ale to je iná kríza.
Ja však ďakujem svojej kríze, že prišla, nech je už stredného veku či čokoľvek iné. Teším sa na stretnutie s históriou Slovenska a s jeho pamiatkami. Už teraz som z nich nadšená. A rozhodne, keď sa ma nabudúce zahraničný turista spýta na moju krajinu, už sa nebudem hanbiť. Možno pôjdem chvíľu na nervy všetkým svojim rodinným príslušníkom, priateľom či kolegom, ktorých určite budem chcieť vzdelávať, ale povedzme si na rovinu, rozhodne to nie je na škodu. Na moju rozhodne nie. Ja budem mať zo seba dobrý pocit a možno aj zabudnem, že mám vlastne tú krízu stredného veku.
autorka: Ľubica Šedivá
