Ja viem, že svet má oveľa väčšie a naliehavejšie problémy. Naozaj sa snažím všetok ten "odpad" naokolo nejako filtrovať, nevšímať si, ale niekedy je toho na mňa proste veľa, všetko sa naraz navalí a ja mám chuť niečo alebo niekoho rozbiť. My ľudia sme všelijakí, snažím sa nehodnotiť ostatných podľa výzoru, ale podľa správania sa a spôsobu ich uvažovania.
Sama o sebe tvrdím, že som tak trochu asociálik, ale pravda bude skôr taká, že mi proste nevyhovuje dnešná konzumná a povrchná spoločnosť. Priateľov si starostlivo vyberám, no nie všetkých ľudí z okolia si človek môže vybrať. Niektorým sa jednoducho nedá vyhnúť, či už v práci, alebo inde a pre mňa existujú len akési maximálne povolené dávky týchto ľudí na deň.
Jedným z nich je aj nemenovaný prípad. Chlap, dvadsaťosem ročný. Vyzerá však na štyridsať, plešina, zuby takmer žiadne. Ale opakujem, výzor by nevadil. Pokiaľ sa s ním človek rozpráva len chvíľu a nie príliš často, pôsobí celkom seriózne a príjemne. Problém nastáva pri zvyšovaní dávok. Mne to trvalo cca 2-3 týždne. Hneď ako som prišla do Severného Írska ma varoval, že Slovákom sa tu nedá veriť, jedine jemu. Už vtedy ma zarazila trúfalosť tejto výpovede. V jednom kuse mi vravel, akých to máme hrozných spolubývajúcich, že sú to prasatá a humusáci, ostáva po nich bodrel a podobne. Začala som si viac dávať pozor na to, čo rozpráva a spozorovala som isté nepresnosti, alebo lepšie teda povedané, to čo povedal, mi nesedelo s realitou v ktorej som žila. Zistila som, že sú to v podstate milí ľudia, aj keď so svojimi heftami, ale tie má každý.
Zakaždým, keď sme sa o niečom bavili, tak mi povedal, že to je zaujímavé, lebo že on má na to presne rovnaký názor, že je presne ako ja. Ďalšou kapitolou boli bájky o jeho dcére (5 r.), jej šikovnosti a tak (na Karlovom moste sa vraj pristavila s matkou pri nejakom maliarovi, tiež začala kresliť a vraj to bolo oveľa lepšie ako to, čo zo seba dal ten maliar), o tom, ako v bare pobil kadekoho možného (nemá ani 60 kg) a podobne. V práci od nervov udrel rukou do mašiny (videli ho pri tom) a napuchla mu... keď sa ho spýtali, čo robil s rukou, tak sa vraj pobil včera v bare. Bol v Las Vegas... ale presne ten týždeň ho videli prechádzať sa večer po meste s ruksakom na chrbte. Vraj do neho bola zaľúbená supervisorka v cukrárni, mimochodom lesbička. Sám si vyliečil rakovinu.
Najnovšie zo seba urobil šperkového dizajnéra, založil si stránky na Facebooku, na Twitteri a kade-tade a vešia tam obrázky Swarovského kúskov a nejakých tých diamantov a zlatých prsteňov. V práci skúša Írom a mladým Slovenkám rozdávať vizitky. A predajňu má kdesi v Paríži. Kamošovi tvrdil, že je priateľom českého prezidenta a tiež vlastní byt v Prahe. Ale ináč o sebe prehlasuje, že vlastní vilu v Las Vegas.
Ach, áno. Šperkár s vilou, ktorý pracuje pod agentúrou v pekárni v Severnom Írsku na pozícii cleanera. Takmer všetci Slováci ho už prekukli, už to skúša na Írov. Každý ho má za blbečka kvôli tým jeho báchorkám, ale nikto mu nepovie, čo si vážne myslí. Ja som mu povedala, odvtedy sme na nože.
No a potom je tu diva, ináč jeho verná kamarátka, aj keď v časoch, keď sme sa ešte bavili, na ňu dosť kydal. Teraz jej tvrdí, že je jediná normálna. Skôr mu ako jediná žerie ten jeho plevel aj s navijákom. Na 25 rokov neuveriteľne naivná, strašne detinská. Typ baby, ktorá sa musí kamarátiť s každým. Kamarátov na Facebooku zbiera ako pokémonov, myslí si, že ich musí mať všetkých. Každému sa chce páčiť a s každým byť zadobre aj za cenu vlastného názoru. Svoje konanie a spôsoby má naladené na frekvenciu všeobecného uznania. Zhmotnená pretvárka. Myslí si o sebe, že je najkrajšia na svete, trpí paranojou, že sa páči každému chlapovi bez výnimky. Bez srandy. Neexistuje, žeby jej jej frajer povedal, že existujú aj iné pekné baby, dokonca krajšie ako ona, ale že ju aj tak ľúbi. To by neprežila. Ona musí byť jednotka... alebo si to aspoň o sebe rada myslí. Dlhoročnej kamarátke poriadne nevysvetlila prácu na despatch-i, len aby vedľa nej hviezdila. Ani nikomu novému to poriadne neukáže. Bojí sa totiž. Anglicky vie len veľmi slabo a ktokoľvek šikovný s dobrou angličtinou je pre ňu hrozba. Na oddelení, kde väčšinou robí, si z nej robia dobrý deň. Nerozumie im, tak sa len priblblo usmieva, chichoce a špúli pery. V jej paralelnom vesmíre ju tam ale volávajú preto, lebo ju všetci majú tak radi. Kopa ľudí ju už takisto prekukla, ale je jednoduchšie držať zobák a smiať sa na nej, ako jej povedať, že už by hádam aj stačilo
Ľudia, načo sú vám okolo seba teľce, ku ktorým nemôžete byť úprimní a sami sebou, načo sú vám ľudia falošní, ktorým len prikyvujete a musíte im stále vravieť, že sú naj? Baví vás to? Čoho sa bojíte? Že niekoho konečne zosadíte z oblakov naspäť na zem, že mu ukážete, že ani zďaleka nie je tak super, ako si sám o sebe myslí? Ono to je istý čas docela sranda, počúvať tie výmysly, ale ak egocentrizmus prerastie až do bludov, tak je to moc!
autorka: Patrícia Moňoková
