Tak dobre, dobre, je to pravda. Nasledovala som sen svojhomuža, bez toho aby som sa ozvala a povedala čo si v skutočnosti myslím.Akonáhle som však začala žiť v prostredí, ktoré mi tato dedina ponúkla, pochopilasom, že "tudy cesta nevede" a moje srdce, myseľ a všetky túžby, chcúísť spať.
Nastalo obdobie vyhodnocovania, zvažovania a dlhých nočnýchrozhovorov, čo bude pre náš, pre našu rodinu najlepšie. Konečne prišielvytúžený verdikt a moje očakávania, že manžel vysloví vetu:"tak predajmenáš dom, ktorý sme postavili" sa naplnili. Srdce mi zaplesalo radosťou ajkeď za rokom života ktorý som tu bola doslova uväznená na materskej dovolenkemi prišlo ľúto.
Viem, že stratím priestor, nebudem sa môcť večer zohriať prikrbe, ale začala som sa tešiť na banality bytu, ktoré si bežný nájomníci anineuvedomujú. Stretnúť suseda, keď idem vysypať smeti, potraviny kde majú chliebaj po 16-tej hodine, výhľad z okna, a radosť z toho keď padá sneh.
V rodinnom dome mi akurát padala práca z neba (šup lopatu aodhadzovať). Viac ako polovica priateľov, nehovoriac o rodine, keď som impovedala, že predávame novostavbu, vyslovili len jednu vetu:" ste vôbecnormálny?"
Pocítila som neuveriteľný pocit za svoje rozhodnutia.Nemuším nikomu nič vysvetľovať, obhajovať sa, a dookola opakovať klady azápory. Áno, mam odvahu vrátiť sa spať, už teraz cítim vôňu mesta....
Autor: Júlia Kiškova
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
