V cudzom svete sa človek cíti viac samým sebou. Nie je to tým, ako chodí, čo si oblieka a ktoré potraviny najčastejšie nakupuje. Je to obrovským univerzom anonymity, ktorá sa hrá s ľudským osudom v každom veľkom meste. Obhajoba vlastnej duše začína každý deň presne tam, kde končí anonymita mesta a nastáva otvorenosť pre nové väzby.
Cudzinci sa stretajú s hranicami svojho sveta a je len na nás, kedy a ako ich preskočíme. Vraví sa, že svet je malý, ale ja nesúhlasím. Môj svet je taký veľký, aký si ho urobím. Každý jeden deň zápasím s vlastnou prirodzenosťou, ktorá ma v cudzom meste núti obaliť sa balastom smútku z nepoznaného, schúliť sa do trubičky vlastných predstáv a zo strachu pred novým, nedovoliť ničomu, aby si to ku mne našlo cestu. Strach zo znetvorenia starostlivo vybudovaného bezpečného ticha vlastnej príslušnosti k inému národu je veľmi silný, lenže aj tak... mal by byť rozbitý. Nie kvôli zmenám, ale kvôli rastu.
Cudzinci v mojom meste iba zriedkakedy povedia Nie vlastnému pokušeniu zakukliť sa vo vlastnom jazyku. Rovnako zriedkavo povedia Nie zlým pracovným podmienkam a prijímajú to, o čo by inak nezavadili. Cítia sa lepšie pri predstavách na domov, na koniec emigrácie, na koniec tohto života a začiatok toho čo nastane Potom.
Potom je zázračné slovo, ktoré treba zázračne rýchlo vypudiť z myšlienok. Ide to iba veľmi pomaly. Moje sny sa vo veľkom malom meste na dedine sveta ocitli vo vreci na recyklovanie odpadu. Lenže dnes, pri pohľade na kolegyne z Litvy, ktoré sa neboja povedať áno hoci aj telesným trestom, hovorím DOSŤ a obsah vreca mám vysypaný na posteli. Vyberám z neho všetky plasty a oddeľujem špinu a čierny odpad.
Hádajte, čo spravím s tým, čo ostane? Vyrobím z toho realitu, kvôli ktorej budem žiť v hocijakom meste na zemi, v hocijakej krajine a v hocijakom čase, pretože na mieste a čase záleží len málo.
Pozdravujem krajanov domov a želám všetkým, aby v tento výnimočný deň otvorili vrecia s odpadom a sny, ktoré ešte neprišli k skaze, ale boli vyhodené do koša, opäť uzreli svetlo sveta a zmenili sa v niečo úžasné.
P.S. Môj tato krátko emigroval do Talianska, kde sa priučil výrobe olivového oleja. Po návrate domov otvoril vlastný biznis.
autorka: Tina Trnikova
