Pomyslela som si: Chúďa, aj teba už naučili rodičia žobrať!- Spýtala som sa, kde má mamičku a ako sa volá, keď v tom začaloradostne kričať: Mami, mami! - Obzrela som sa a uvidela prichádzať pomernemladú ženu v obnosených šatách. Keď som k nej podišla bližšie,zazrela som v jej tvári vrytý hlboký smútok a plačlivú beznádej.Vravím jej: Máte nádherného chlapčeka.- Vyviedla ma z omylu: Nie, to jedievčatko, volá sa Jolanka. - Malá sa priplietla ku nej, objala ju za nohya žobronila: Mami, prosím si čokoládku! - Odvetila jej: Jolanka, nemám nato peniažky. Chcela som na večeru uvariť aspoň hrachovú kašu, ale jedno baleniestojí až dvanásť korún.- Zamrazilo ma. Bolo to ako sekvencia z filmu Bedári.Ešte horšie, lebo to bol iba film, ale teraz som tu stála pred krutohmatateľnou realitou chudoby. Ja uvažujem nad tým, či kúpim extra panenskýolivový olej alebo len obyčajný rastlinný, pol kila broskýň alebo celé kilo, čidokonca veľké balenie zmrzliny, ale táto žena nemá čím nakŕmiť maloletédieťa... Ponúkla som jej, aby šla so mnou do obchodu, že jej zaplatím, čopotrebuje. V podvedomí som mala zakódované, že takíto ľudia nevedia použiťpeniaze v hotovosti rozumne a mohli by pristáť vo fľaši alkoholu.Odmietla s tým, že tam nechce nechať kočík a malú samu, ale že mi budepovďačná, ak jej kúpim trochu chleba, maslo a salámu pre dieťaa počká na mňa, kým sa vrátim. Ešte som sa jej spýtala na krstné meno.Prezradila mi ho s malým váhaním. Monika. Ako som odchádzala, Jolanka zamnou v nádeji zakričala: Teta, kúpte mi čokoládku! Stačí celkom maličká! -Matka ju zahriakla: Najskôr musíme mať chlebík, aby sme mali čo jesť. Neotravujtetu! -
Pomedzi regály v obchode som priam bežala, lebosom sa bála, aby mi nakupovanie netrvalopridlho a aby Monika medzitým neodišla. Hádzala som do nákupného košíkavšetko možné, čo by jedna nenáročnárodina s malým dieťaťom mohla potrebovať na večeru a do zásob v skromnej kuchyni. Nezabudla som ani navytúžený hrach. Pre malú som vybrala veľkú čokoládu s jahodovou plnkou.Mala som pocit, že jahôdky v akejkoľvek forme zbožňuje každé dieťa.
Keď som prichádzalak miestu, kde som zanechala svoje nové známe, Jolanka mi s radostnýmkrikom utekala v ústrety. Odovzdala som nákup Monike a chcela somodísť. Vtedy som si však uvedomila, že teplé ľudské slovo môže byť dôležitejšieako môj kúsok almužny, tá problém rieši iba na chvíľočku, ale iba ľudskáspolupatričnosť hojí rany. Pustila som sa s ňou do rozhovoru. Bála som sa,či nie je týraná, ale jednoznačne to poprela. Vystrela ruku dopredua ukázala na hlúčik troch mužov, sediacich opodiaľ. Tam je jej Janko, má ju i Jolanku veľmirád a stará sa o nich ako vládze. Ani on nepracuje, živí ichpríležitostnou prácou a predávaním časopisu Nota Bene. Obom ukradlidoklady, nové si nemajú ako vybaviť, lebo na cestu do trvalého bydliska trebana ich pomery veľa peňazí. Bez občianskeho preukazu sa nedajú vybaviť sociálnedávky, rodinné prídavky, ani trvalý pobyt bezdomovca v Bratislave...Pribehol k nám celkom slušne oblečený muž s prenikavými očami,v strednom veku, spomínaný Janko, a pritakával Monike. Chcel bypracovať, je vyučený murár, ale bez občianskeho preukazu ho nikde nevezmú.Záležalo mu, aby som jeho slovám verila, a preto vytiahol z vreckavyše pol roka staré, takmer roztrhané potvrdenie o strate dokladov. Malasom z toho v hlave riadny zmätok, nevyznám sa v sociálnejproblematike, a preto mi neprichádzalo na um nijaké riešenie. Na mojomuvažovaní sa podpísal aj stres z celého dňa, cítila som sa ako vybitábaterka. Nevedela som, čo im poradiť, ako môžu vyjsť z tohto bludnéhokruhu. Jednoznačne by potrebovali peniaze na vlak, aby si dali do poriadkudoklady. V Nota Bene určite pracujú ľudia, ktorí im potom dokážupomôcť ďalej. Bála som sa však prisľúbiť im finančnú pomoc. Neviem, či by si zapeniaze naozaj kúpili cestovné lístky a šli vybavovať doklady. Janko nechce ísťpracovať na čierno nielen preto, že je to riziko, ale podľa jeho vyjadrenia ajpreto, lebo 60 korún na hodinu je málo... Nevyznám sa v psychike týchtoľudí... Najviac mi bolo ľúto Jolanky. Vyzerala radostne ako mnoho iných jejvrstovníčok. Rodičia ju očividne milujú a je s nimi šťastná. Žijús ňou vraj v nejakej chatke, v ktorej im niekto dovolil bývať.Ale nakoľko jej dokážu zabezpečiť každý deň potrebné jedlo? A postačuje topre jej zdravý telesný vývoj a duchovný rast?
Ocino, ocino, chcem ísť docirkusu, ocino, prosím! - vrátilo ma doreality prosíkanie dievčatka. Z neďalekej ulice k nám doliehal hlasampliónu a pri cirkuse sa hrčila kopa detí. Je to také prirodzené, žeJolanka chce byť jednou z nich a pozrieť sa na zvieratká! Na druhejstrane, veď nemajú čo jesť, a pôjdu do cirkusu? Potlačila som v sebepochybnosti, pozrela sa do peňaženky, čo tam ešte zostalo a podalabankovku Monike s poznámkou, aby to naozaj nepoužila na iné, ako pre malú.Sľúbila mi to. Rozlúčili sme sa akostaré známe. V jej očiach sa leskli slzy, ale tú zranenú dušu v svojejhĺbke neutajila. Tá v nej zostala bývať naďalej. Povedala mi, že ich už odďalšieho týždňa nájdem pri novootvorenom supermarkete v Devínskej NovejVsi, kde budú naďalej predávať časopis Nota Bene. V duchu som si todoplnila: A žobrať peniažky na prežitie do druhého dňa. Možno z nichbude môcť kúpiť hrach za dvanásť korún na hrachovú kašu a acidofilnémlieko, ktoré všetci traja majú radi. Možno sa niekto z nakupujúcichzľutuje a podá malej tmavovlasej Jolanke aj čokoládku. V sobotu 15.septembra bude (bude?) Jolanka oslavovať meniny...
Autor: Č.E.
