Zatiaľ navštevujem dve oddelenia. Detské oddelenie a ODCH- oddelenie dlhodobo chorých, kde sú najmä starší pacienti, ale nie je to pravidlom. Práve pred týždňom som na tomto oddelení zažil skúsenosť, s ktorou by som sa s vami rád podelil. Už vopred nám sestry tohto oddelenia avizovali, že nás zoznámia s pacientom, ktorému praskla cievka v mozgu a želajú si, aby sme ho prišli pozrieť. Išla somnou ešte jedna dobrovoľníčka Katka, ktorá sa tejto bohumilej činnosti venuje už vyše dva roky.
Jednalo sa o mladého 29 ročného muža. Pri pomyslení na jeho vek ma až zamrazilo. Tento rok, ak Boh dá, aj ja dosiahnem ten istý vek. Pohľad na mladého muža bol smutný. Volá sa Peter. Pohľad mal neprítomný, oči smutné, pôsobil veľmi unavene. Po utrpení cievnej príhody, ktorá sa mu udiala v Írsku, kde pracoval(ako sme sa dozvedeli od sestričiek) sa učí rozprávať a všetkým ostatným základným veciam. V jeho prítomnosti som si uvedomil všetku tú našu ľudskú krehkosť. Na čo sa my ľudia hráme? Veď vôbec nemáme svoj život pod kontrolou. Sme len prach, alebo ako sa v Biblii píše, sme ako ten poľný kvet, ktorý na chvíľu ovanie a už tu nie je.
Bolo mi ho naozaj ľúto. Sestričky však hovorili, že robí patrné pokroky. Verím na zázrak. Mozog má úžasnú regeneračnú schopnosť. A hlavne verím Bohu, že mu môže pomôcť. Je potvrdených a doložených veľa správ, ako viera v Boha a modlitba za chorého človeka dokázala uzdraviť.
V ten deň som sa za neho modlil, aj keď musím pri písaní týchto riadkov úprimne povedať, že nie každý deň som prosil za neho. Budem však v modlitbách ďalej zotrvávať. Obdivujem jeho statočnosť a odvahu.
Autor: Karol Teslík
