Tak ako prišla, zvyčajne aj odíde zanechávajúc za sebou spúšť. Bolo to tak aj v minulosti a aj na našom území...
V roku 1241 bol sprievodcom tatárskych vojsk mor. Za vlády uhorského kráľa Bela IV. prišiel na Spiš Bathus, kráľ Tatárov s 500 000 vojakmi, s morom a ohňom... Aby sa ľudia pred nebezpečenstvom ukryli, utekali do lesov. Predzvesťou veľkej morovej epidémie, ktorá v rokoch 1348 – 1349 zasiahla Európu a padla jej tu za obeť štvrtina vtedajšieho obyvateľstva, bol na Spiši mor v rokoch 1312 – 1315. Vrcholil v roku 1314, kedy „bolo také veľké umieranie, že živí mohli sotva mŕtvych pochovávať“. Morovým rokom boli roky 1419 a 1453. Rok 1453 bol spojený s veľkým zemetrasením.
Za názvom mor sa skrývalo množstvo iných nákazlivých nemocí. Liečba však spočívala na empirických základoch a bola spojená s mnohými cirkevnými obradmi. V rokoch 1544 – 1545 zachvátil celý Spiš opäť mor následkom zničenia úrody kobylkami. V Poprade ich zabíjali a na vozoch vozili do šachty tamojšej bane. V Kežmarku od Turíc do Michala 1545 a zomrelo 1 400 osôb. Levoča stratila 800, Spišská Nová Ves viac ako 600 ľudí. V roku 1563 bol zaznamenaný mor v Ľubici. V roku 1568 zúril mor na Spiši tak prudko, že 19. novembra mohol byť sotva pochovaný farár. V roku 1577 pustošil mor v Spišských Vlachoch, Spišskom Podhradí, Spišskej Novej Vsi a Levoči. V rokoch 1599 a 1600 na mor zomreli mnohí evanjelickí kňazi. V Spišskej Belej zomrelo 700 osôb. V Levoči, zomrelo viac-menej štyriapoltisíc obyvateľov mesta. Vo Vojňanoch navyše rabovali hajdúsi a valóni. „Keď to prišlo zhora“, pochovávalo sa aj 80 osôb denne.
Búrlivé 17. storočie so stavovskými povstaniami, tureckými vpádmi, nerovnomerným hospodárskym vývojom nevytváralo podmienky pre rast obyvateľstva. Bola zaznamenaná vysoká detská úmrtnosť. Úmrtnosť postihnutých pri epidémiách sa pohybovala v rozmedzí 30 – 90% z nakazených osôb. V 60. rokoch bol mor sprievodným znakom vojny s Turkami (1663 – 1664).
Veľké morové epidémie boli na Slovensku v rokoch 1644, 1645, 1663 – 1664, 1683 –1684 a 1708 – 1713. Do roku 1645 sa morové epidémie na Spiši objavovali v jednotlivých mestách s veľkým počtom mŕtvych. rozšírili sa iba ojedinele. Často však kronikári, či súdobí historici popisovali tieto epidémie ako choroby zachvacujúce celý Spiš. V roku 1622 boli opäť postihnutí hlavne obyvatelia Levoče, Kežmarku, Spišskej Belej, Ľubice a Spišskej Novej Vsi. Bol to hladový rok. Obyvatelia jedli orechové púčky zmiešané s otrubami. Ceny všetkého tovaru boli neúnosne vysoké. Ľudia boli pochovávaní bez zvonenia a spievania. Epidémii padlo za obeť v Levoči 1668, v Kežmarku 880, v Spišskej Belej 175 ľudí. Paradoxne sa stal mor záchranou obyvateľov Šváboviec a okolia pred pustošením vojakov Juraja Rákociho v roku 1643. V roku 1645 sa v Levoči narodilo 109 detí a na mor zomrelo 2214 osôb. Do mesta ho doniesli vojaci. V Kežmarku začala epidémia o tri mesiace neskôr v septembri. Veľa ľudí z týchto miest sa uchýlilo do Rakús, do hôr a do Poľska. Epidémia pretrvala do roku 1646. Ochorenie v Kežmarku sa rozširovalo aj dodržiavaním klasických bohoslužieb, ktoré po 212 pochovaných, museli zakázať. Morové epidémie boli zaznamenané v Podolínci v roku 1646 a 1664, pri ktorom sa spomína 1500 obetí.
Podobný charakter malo ochorenie v roku 1679. V Spišskej Belej od 30. júla do adventu zomrelo 418 osôb, v Spišskom Podhradí 1500. „Úbohé mesto Levoču zasiahol milý Pán Boh milostivo, keď nie viac ako 400 osôb na túto epidémiu zomrelo.“
Epidémie, ktoré sa vyskytli v priebehu 18. storočia už nemali taký vplyv na vývoj obyvateľstva, ako tie po roku 1645. Nepôsobili dlhodobo a mali opäť skôr lokálny charakter. Výnimku tvoril mor v rokoch 1709 – 1712, ktorý vypukol ako následok občianskej vojny za Rákociho povstania. V rokoch 1710 – 1711 bolo na Spiši okolo 40 000 obetí. Mor postihol banské mestečká – Krompachy a Smolník. V Krompachoch zomrelo roku 1710 40 rodín. V Smolníku našli vyberači daní 175 pustých domov, ktorých majitelia aj s rodinami zomreli na mor. Na zasadnutí mestskej rady v Kežmarku 9. júna rozoberali poznatky zo susedných obcí a krajov. Výsledkom bol rad preventívnych opatrení. Strážna služba pri hlavnej bráne smela zadržať každého podozrivého pri vstupe. K tomu boli objednaní 4 hrobári, 2 inšpektori, 1 lazaret a „morový kupač“ s mesačným platom 20 zlatých. Historik Samuel Weber uviedol, že ľudia padali ako muchy, kade chodili a zastavili sa, ukázala sa smrť. V Kežmarku zomreli skoro všetci funkcionári mesta a ich rodiny preto, že boli hlavnými vykonávateľmi protimorových kráľovských nariadení. V Kežmarku zomrelo 2 178 obyvateľov, v Levoči 1953, v Spišskej Novej Vsi 3364, v Spišskom Podhradí 1600 a vo Veľkej Lomnici 600. Od 26. júla do 24. novembra zomrelo v Ľubici 1060 osôb. V Spišskej Starej Vsi neostal nažive ani jeden roľník a epidémiu prežilo iba zopár sluhov. Napriek tomu, že Podolínčania vyhnali prvých 24 nakazených osôb do lesa, zomrelo tu 974 osôb od 8. augusta do konca novembra. Zomrelých pochovávali tam, kde zomreli: v izbách, kuchyniach, na dvoroch, v lesoch. Mnoho mŕtvol zožrali psi. V Ruskinovciah zomrelo 302 osôb, nažive ostalo 130 obyvateľov, v roku 1712 ich ostalo len 291 aj s prisťahovalcami z okolitých dedín. V Matejovciach ostalo iba 265 ľudí.
Napriek prísnym opatreniam proti šíreniu nákazy, neboli tieto často dodržiavané. Porušovala ich najmä šľachta a vojská, ktoré mali na ich dodržiavanie dozerať. Boli budované karanténne zariadenia na hraniciach, v ktorých museli cudzinci zotrvávať 21 a počas epidémie až 42 dní. V praxi neboli využívané ani nariadenia Ferdinanda I. už z roku 1562. Karanténa prinášala ľudu mnohé útrapy, nemohol si zabezpečiť obživu a preto často mor zatajoval. Aby sa získal potrebné údaje, boli panovníkom vysielaní zvedovia. Nemocnice, vzhľadom na svoj katastrofálny stav, nedostatočné vybavenie, zlé jedlo, neodborných ošetrovateľov i lekárov, boli skôr postrachom ako pomocou pre nevzdelaný a jednoduchý ľud. Lekári vyšetrovali pacientov tak, že s nimi hovorili cez dvere. Od 16. storočia sú už náznaky dezinfekcie a to buď spálením alebo zadymovaním rozličnými voňavými trávami alebo drevinami. Z jedle alebo borievky sa pred domami a na dvoroch robili veľké hranice. Peniaze namáčali do octu, listy sa prepichovali a predymovali. Na Slovensku sa spomínajú ešte morové epidémie v rokoch 1739 – 1742, 1762, 1770. Spiš postihol mor už len v roku 1739, nadväzujúc na veľkú neúrodu v roku 1738. Pretože mal zjavne menej obetí, spomína sa iba ojedinele. Ostatné nákazlivé choroby ako syfilis (vyskytujúci sa najmä v 15. a 16. storočí a v roku 1800 v Uhorsku), čierne kiahne (1756 – 1758 na Slovensku) a škvrnitý týfus (1857 – 1766 na Slovensku) nie sú zatiaľ na Spiši doložené.
Ku krajným životným podmienkam v 19. storočí „prispeli“ v hornatých krajoch Slovenska veľké neúrody v rokoch 1816 – 1819 a 1846 – 1847, ktoré vyústili do hladomorov. Aj keď od obdobia vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa stále viac rozširovala zdravotnícka osveta a organizovala štátna sanitárna ochrana, masovým nákazám sa ešte nedokázalo účinnejšie čeliť. O to s väčšou hrôzou boli zaznamenané chýry o neznámej ázijskej cholere, ktorá sa začala šíriť z Haliče a z Ukrajiny. Po skúsenostiach z predchádzajúcich rokov bol na pokyn panovníka postavený vojenský kordón na hranici s Poľskom, neskôr boli vojaci postavení aj medzi obce. Bolo vydaných mnoho vyhlášok informujúcich o chorobe i samotnej ochrane proti nej. Základom bolo dodržiavanie hygieny, ako dezinfekcia slúžili sanitrové a chlórové pary. Odporúčané boli čerstvé potraviny – mäsité polievky s ryžou, krúpami, mierne užívanie korenia (rasce, čierneho korenia, papriky, ďumbiera, anízu, cesnaku, cibule), spánok a „pokoj tela a duše“. Vyhlášky upozorňovali na príznaky choroby a prvú pomoc postihnutým. Špeciálne boli pokyny pre správcov krajov, ktorí museli zabezpečiť absolútnu karanténu. Podozriví zo šírenia nákazy boli najmä Židia a Rómovia.
V prípade rozšírenia choroby museli byť utracované aj domáce zvieratá, boli zatvárané školy, krčmy, obchody, kostoly. Mŕtvoly mali byť obliate chlórovým vápnom, ich šaty a osobné veci spálené a bez ceremónií pochované. Hrob sa nemal otvoriť aspoň 50 rokov a mal byť označený. Všetky opatrenia, ktoré sa opierali o racionálne poznanie, sa hlboko ľudsky dotýkali nevzdelaného poddanského ľudu, ktorý veril, že najväčšou ochranou mu budú modlitby a viera v Boha. Keď po spišských obciach začali chodiť lekári a snažili sa dezinfikovať studne chlorovým vápnom, vznikla tzv. travičská legenda a napätie vyvrcholilo vzburami a zabíjaním mešťanov, šľachty a ľudí z obecných zastupiteľstiev. Na Spiš sa rozšírili nepokoje zo Šariša. Prvé obete cholery boli zaznamenané v Kamienke, kde sa ju však podarilo izolovať. V auguste vypukla v Kluknave. Výsledkom bolo vypuknutie vzbury.
Cholera si v roku 1831 nevyžiadala toľko obetí, ako to bolo v predchádzajúcich rokoch. V Ľubici asi 240, vo Veľkej Lomnici 48, v Spišskej Belej 85, v Spišskej Starej Vsi 72, v Matiašovciach 58, v Spišských Hanušovciach 67 atď. O to väčšie však boli obete, ktoré priniesli vzbúrenci. Spišská župa zriadila sedem štatariálnych súdov, ktoré zasadali priamo v príslušných dedinách. Bolo popravených 43 povstalcov a 349 dostalo telesné tresty. Mnohí zomreli vo väzeniach. Tragédie na severnom Spiši boli však v porovnaní s ostatným východným Slovenskom len okrajové. Ľahšie cholerové prípady sa na Spiši vyskytli ešte v rokoch 1855 a 1856. Viac mŕtvych bolo v roku 1866 v Spišskej Belej, keď zomrelo 45 osôb. Zrejme poslednou cholerovou epidémiou v 19. storočí na Spiši bola cholera v roku 1873. V Spišskej Belej zomrelo 65 ľudí, vo Veľkej Lomnici 40.
Paralely so súčasnosťou dokazujú, že aj napriek dobrej lekárskej starostlivosti nás takéto pandémie môžu prekvapiť. Opatrenia, ktoré nás postihujú v súčasnosti, vychádzajú z poznatkov v minulosti. Pandémie tak ako prišli, spravidla vždy odídu. Takto má ľudstvo nádej na prežitie.
Autor: Zuzana Kollárová
