Začal nás presviedčať, že vynikajúce lokše s pečienkou a že sú hotové ihneď. Na minutky vraj budeme čakať veľmi dlho. Uverili sme mu. Namiesto burčiaku sme si objednali liter vinei, ako predjedlo polievku a čakali...a čakali...a čakali...40 minút. Možno by sme tam čakali dodnes, keby som sa nepostavila a nevybrala sa po tú polievku rovno do kuchyne.
Nepustili ma - hygienické predpisy. Ale o 5 minút priniesli takú fajnovú vriacu polievku, až sme si všetci jazyky popálii. A tak ďalšie 30 minutové čakanie na sľúbenú lahôdku - lokše s pečienkou, nám prišlo
vhod. Aspoň sme si ich pofúkali. Konečne prišla oná chvíľa - hlavný chod! Hurááá, jasali sme. Ale nie dlho. Čašník pred nás položil taniere s takými dvoma mini lokšičkami, až nám ich prišlo ľúto zjesť. Pečienku
sme hľadali márne. Nedalo mi, nespýtať sa . Čašník na mňa pozrel, ako nahlúpu hus, predsa tá milimetrová vrstva hnedej hmoty vo vnútri lokše JE pečienka.
To že nám priniesli objednaný šalát až po ďalšom upozornení už beriem ako samozrejmosť. A rovnako samozrejme sme na otázku čašníka, či nám chutilo, odpovedali NIE!
A čašník nám to zrátal a poriadne. Jedna lokša anorektička stála takmer 50 korún!!!! Suma sumárum sme odchádzali chudobnejší o 600 korún , ale bohatší o skúsenosť.
Bodaj by ich hus pečená kopla!
Autor: Kačka Masariková
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
