Vtedy sa po x-tý krát rozleteli dvere, do ambulancie vbehla rýchla lekárska služba, priviezla pacienta, ani som sa nepozrela ich smerom, len som čakala, čo zas budú chcieť. Až mi srdiečko podskočilo keď oznámili že potrebujú neurologické vyšetrenie. Hurá, neurológ - to predsa nie som ja! Za chvíľu dorazil kolega a začal privezenú „prácu" vyšetrovať. Začula som až príliš jemný pokojný a mladý hlások. Vtedy som zdvihla hlavu - na lehátku som zazrela drobnú postavičku, do tváre som jej nevidela. Odhadovala som ju tak na 18 - 19 rokov. Už dlhšie sa o niečom rozprávali ,ale začala som počúvať až pri slovách ... doktor, ak je to len trochu možné, radšej by som bola doma a neostávala tu, aj tak idem v pondelok do Bratislavy na ďalšiu chemoterapiu... Hlások bol pevný, teplý, milý, ako by práve rozprával o bežnej plánovanej návšteve našej metropoly.
Po chvíli sa dohodli že zrealizujú nejaké vyšetrenia, dostane infúzie a slečna pôjde domov. Kým jej pomaličky za plachtou stekali infúzie, na ambulancii ostala len ona a ja ,lebo som mala ešte nejakú prácu pri počítači. Nevidela som na ňu, ale stále viac som chcela. Všimla som si jej zdravotný záznam, chcela som poznať príbeh toho hláska, tak som začala čítať. Kedy sa to začalo? Čo jej vlastne je?
Prvé, čo ma priklincovalo k stoličke a zmrazilo až do útrob, bolo rodné číslo! Je o pár dní staršia ako ja... znovu a znovu sa dívam na tých 10 číslic, začínajúcich 83 - je to pravda... Otváram dokumentáciu a čítam - polypoza čreva - dievčinka ma vrodené genetické ochorenie, pri ktorom je veľký sklon k vzniku rakoviny. Do roku 2005 sú v dokumentácii len bežné stránky o prekonaných detských chorobách ,akých je plná aj moja zdravotná karta, ale tam niekde je zlom. Od toho roku má záznam nespočetne mnoho listov, na všetkých svietia tie slová - nádor, chemoterapia, onkológia... aaaaaaaaa mrazí ma...
Odkladám tie papiere. Už sa bojím aj pozrieť jej smerom - čo ak sa ma spýta na niečo? Nebudem vládať odpovedať, nebudem vedieť, nebudem môcť, ale prvýkrát za dnešný deň budem chcieť mať odpoveď....
Medzitým sa vrátili sestričky aj sanitárka. Rozprávajú sa. Rozoberajú nový Oriflame katalog. Hlások sa spýta, či by si ho aj ona mohla prezrieť. Hneď jej ho podávajú a odťahujú plachty, aby sa mohla zapojiť do rozhovoru. Chvíľku v ňom mlčky listuje a potom sa hlások zas ozve - je tichý, ale keď zaznie, všetci počúvajú - „..sú tu krásne veci, najmä tie šampóny. Musia krásne voňať. A na tie vaše krásne dlhé vlasy..." - pozerá na dlhovlasú sanitárku.... A tichučko dodá: „Ako dlho som už nemala také dlhé, mne po každej chemoterapii vypadajú...." Chvíľka ticha. Potom sa niekto ozve, aby prerušil bolestivé nič nehovorenie. Konverzácia na zahnanie mlčania pokračuje. Zase sa ozýva hlások: „Prosím Vás, ja som strašne hladná, nemohli by ste mi ísť niečo kúpiť, môj manžel Vám dá peniaze." Môj manžel, môj manžel, môj manžel.... asi mám ozvenu v hlave, asi som zle rozumela. Ona je vydatá??? Má 25, 3 roky bojuje s chorobou a je aj vydatá??? Však v dnešnom svete si treba užívať mladosť a slobodu a nie sa vydávať a mať rakovinu.
Niekto jej išiel kúpiť obložený rožtek - nič viac nechcela. Že aj tak to nedoje... Pomaly sústo za sústom prežúva, každé zahryznutie ju musí stáť dosť síl. Infúziu má dotečenú, správu napísanú, čaká na manžela. Medzitým dojedá a hlások sa ozve zas: „...ja som zjedla celý rožtek - to sa mi nestalo už mesiac..." V miestnosti cítiť úprimnú radosť, radosť akú môžete vidieť u detičiek, keď sa stretávajú po odlúčení s mamou. Nemám slov, už ani jedného jediného slovíčka.
A to ešte netuším, čo prináša manžel. Zvoní zvonček - sestrička otvára dvere. Za nimi stojí chlapec - krásny, nádherný. Asi práve vyhral Ellite model look, pomyslím si. Čo tu ten môže chcieť, asi sa niečo spýtať. Pozdraví vkročí dnu, ale očami niečo, niekoho hľadá. Hlások počul pozdrav a tíško hovorí spoza plachty... tu som láska.... Priskočí k nej, usmieva sa, ako keď po dlhej dobe stretnete srdiečku najbližšiu osôbku. „Tak čo postarali sa mi o teba? Som rád že môžeš ísť so mnou domov." Zohýba sa a obúva jej čižmy. Pritom jej nežne, letmo pobozká kostičky obalené kožou ktoré dnes už len pripomínajú rúčku. Chce ho za to pohladiť po vlasoch, nevládze zdvihnúť ruku. Všimne si to, pridrží ju a šepká - „nenamáhaj sa." Celý čas sa usmievajú - jemu až svietia biele zuby - typický úsmev z amerických filmov, ale pritom úplne iný - skutočný, nepredstieraný, jej na perách úsmev ledva zbadáte - ovládanie mimickým svalov je namáhavé, vyčerpávajúce - ale oči svietia, ten úsmev sa z nich leje prúdom...
Rozhliadnem sa po ambulancii. Všetci stoja, nehýbu sa, pozerajú ich smerom... Nikdy som tu nezažila také ticho, deje sa tu všeličo, ľudia tu umierajú, bojujú o život ale na to sme tu všetci zvyknutí... Toto je niečo iné, úplne iné... Toto je láska.
Oni však nevnímajú nikoho z týchto divákov. Dokončujú začaté. Už len zapnúť vetrovku, dvíha ju na ruky, ukladá na vozík a odchádzajú - s jedným dvojhlasným Ďakujeme, dovidenia.
Od tohto dovidenia, ktoré povedal hlások a jej manžel uplynula nejaká doba. Denne počujem mnoho slov na rozlúčku mnoho poďakovaní - ani na konci dňa si ich nepamaäám. Ale na toto dvojhlasné nezabúdam a neviem či niekedy zabudnem.... Ten tichý a pri tom tak silný hlások sa mi vpísal niekde hlboko, ba ešte hlbšie, hlások a jej manžel mi pripomenuli že láska, že láska, že láska....
.... nám pomáha prežiť a zdolať aj tie najhoršie chvíle života. Vážme si, že ju môžeme dávať. Rozdávajme ju na všetky strany. Je vzácna a je zadarmo. Nikto nevie kedy už bude neskoro a mohlo by nás to mrzieť.....
autorka: Zuzana Stašková
