Začiatky sú ťažké a pre mňa aj boli, aj keď teraz to nie je o nič ľahšie. Po dvoch mesiacoch môjho pobytu tu, som si našla akú takú pracú, aby som prežila. Všetko bolo fajn-bolo. .
. . . píše sa utorok 10. október a ja kráčam už dobre známou cestou do parku. Pred sebou tlačím detsky kočík s mojou "prácou". Je to 15 mesačný chlapčisko, ktorý mi dáva viac než len zabrať. . .
Po 20min. dorazíme do parku a zamierim na detské ihrisko. Ako vždy nikto tam nie je. To len ja mam takú šibnutú rodinu, ktorá mi rozkáže isť s malým do parku, aj keď pomaly leje dážď ako z krhly. Ale čo už. . . Partia ľudí hra na kurtoch tenis.
Prejdem červenou bránkou a zaparkujem buginu hneď vedľa pieskoviska. Malý už kope nožičkami od kedy sme vošli do parku, tak ho vyberiem von a hneď sa rozbehne k hojdačkám. .
Keďže pred chvíľou dopršalo, všetko je mokre, ale čo by anglicky rodičia neurobili pre svoje deti? Tak mi domáca nabalí uterák a ja ako starostlivá nanny pekne všetko poutieram. Posadím malého na hojdačku a kým ho hojdám, snažím sa spatriť nejakú živú dušu na menšiu konverzáciu:) Hoci tužím po niekom v mojom veku, poteším sa aj pani, ktorá si vyšla na rannú vychádzku. Z diaľky vyzerá tak na 35. Zrak ma však tentoraz sklamal, pretože ma asi tak 65.
"Hello", pozdravím sa, keď prechádza okolo.
"Hello", odpovie. "A ty už nespíš, môj miláčik", prihovára sa Dominicovi. "A koľko ma rokov?" spýta sa ma. "15 mesiacov", usmejem sa.
"Och, aký je sladký", povie ako typická Angličanka a pokračuje ďalej.
Tak som si opäť dobre pokecala. Tieto anglické konverzácie mi idú čím ďalej tým viac na nervy. Nič iné, len ako sa máš? miláčik, zlatíčko, láska, sladké srdiečko. . . atd. No, ale veď prežijeme.
Sedím na lavičke a pozerám na Dominica ako sa snaží ísť po rebríku do poschodového domčeka. Už najmenej miliónkrát som mu vysvetlila, že tam isť nemôže, lebo všetko je mokre, ale to ako keby človek hádzal hrach na stenu a tak k nemu opäť prídem a nasadím pokojný hlas: "Dominic, dnes nemôžeme isť do domčeka, lebo pršalo a všetky lavičky, chodbičky a všetko ostatne je veľmi mokre. Nemali by sme si, kde sadnúť, vieš? Musíme počkať, kedy opäť vykukne slniečko, aby domček vyschol a potom sa tam budeme hrať. "Žiaľ, nepomohlo a malý sa ďalej škriabe hore schodíkami. Chytím ho a znesiem dolu. Dominic sa začne mykať a kopať nohami do všetkého, čo ma najbližšie, takže sa mu ani ja nevyhnem. Spusti taký plač, že ho je počuť na cely Londýn a keď nie na cely, tak určíte aspoň na polovicu.
Po vyčerpávajúcom vysvetľovaní a vymýšľaní si ďalších argumentov, prečo sa nemôžeme isť hrať do toho domčeka posadím malého, ktoré ešte stále vrieska do sedačky a zapnem ho, aby nevypadol. Pôdam mu ryžový keksík a vyberiem sa preč z parku.
Cestou domov premýšľam, či by som aj ja doma dostala keksík za toto, keby som to doma urobila mame. Prišla som na to, že keksík by som nevidela najmenej dva týždne a zadok by ma bolel ešte dlhšie. Ani si nevšimnem, kedy malý zaspi v bugine. Už len počujem ako si hlasno vydýchnem od únavy. Odovzdám Dominica rodičom a odchádzam do školy. Som rada, že je to za mnou.
Večer, potom ako sa vrátim zo školy, sa začnem pripravovať na ďalší deň a ďalšie "dobrodružstvá" v parku, ktoré ma čakajú zajtra.
Ani neviem, kedy, ale už spím a moja myseľ blúdi v inom svete. Možno je doma s rodinou a priateľmi. Hoci to je len v sne, aj tak je to krásne:) Moja rodina mi tu veľmi chyba a tak milujem tieto nočné návštevy:)
Autor: Anna Chmolová
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
