O tom, že nejakú pomoc môžeme čakať len v rozprávkach, som sa presvedčila aj ja na vlastnejkoži. Samozrejme, že nie som sama, ktorá je presvedčená, že v našejrepublike je všetko namierené proti akýmkoľvek iniciatívam malého, či strednéhopodnikateľa. Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca a preto je tu vždy naporúdzi tá zlatá poučka,že "Výnimka potvrdzuje pravidlo." Všetko to začalo úplne jednoducho.
Môj manžel požiadal pracovníka Podnikateľského inkubátora, za ktorým ho iní úradníci poslali, oprenájom nebytových priestorov, za účelom zriadenia kaviarne. Pracovník satváril úplne profesionálne s tým, že podľa jeho názoru by spomínanúprevádzku v priestoroch spomínanej budovy uvítali , a majú aj vhodný priestor. Požiadal manžela , aby si zhotovilpodnikateľský zámer a vyplnil predtlačený dotazník. Myslela som , že slúži akotaký prieskumník, podľa ktorého vedia splniť priania podnikateľa. Taktiež náspožiadal, aby sme nezabudli uviesť kontakty na nás ,že určite sa námozvú. Obaja s manželom sme boli v očakávaní kladnej, či už zápornej odpovede .Doterazznie náš príbeh úplne normálne.
Po mesiaci sme sa však odpovede nedočkali. Keďže manžel bol momentálnev zahraničí, nedala mi moja vrodená ženská zvedavosť a išla som sa osobneinformovať. Zaklopala som na dvere kancelárie, slušne som sa predstavila aopýtala sa na spomínaného pána. V kancelárii sedeli traja ľudia, keďže nemaliveľa práce, všetci traja na mňa upreli svoj zrak. Tak som sa opýtala, akostojíme so svojou žiadosťou. Odpovedala mi istá pani (či slečna), že tá žiadosťje zamietnutá ,že sme ju ani nemali dávať, lebo to miesto už bolo dávnoobsadené, hoci tam ešte do dnes nič nie je. Žiadosti vraj vybavuje ona a na tie ktoré zamietnu neodpovedajú, také je unich pravidlo. Asi mi veríte ,že do mňa vošla neuveriteľná zlosť a snažila som sa ovládať. Opýtala som sa nameno kompetentnej dámy ,načo mi odpovedala stroho " Na čoje Vám moje meno?" Tak som sa nedala odbiť a chcela som hovoriť s jejnadriadenými. Vraj nemôžem, lebo chcú ostať v anonymite. Keďže pani (čislečna) Chovanová sa nechcela so mnou už ďalej baviť, ostávalo my len jediné: Odísťz boja.
Z toho dňa mi vírilo v hlave množstvo myšlienok, ale dnes už viem,že my obyčajní ľudia budemev prekvitajúcej korupcii na našich úradoch, stále len :"Nuly", ktorým savysmievajú úradníčkovia do tváre, akobyto bolo málo...za naše peniaze!
Autor: Jana Šťavinová
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
