Za všetko vďačím svojej profesorke...Upútavala ľudí už na prvý pohľad:Platinové vlasy, výrazný make up, priezračné, no vypúlené oči, ktorýchpohľad prenikal človeku akoby do morku kostí, zmysel pre umenie akrásu vyplýval už z jej samotnej existencie ....
Zbožňovala ma. Vonkoncom neviem vysvetliť prečo, avšak môj inštinkt mihovorí, že niečo vo mne musela cítiť. Nenamýšľam si- také veci človekskrátka vytuší. Uverejňovala všetky moje výtvarné práce,modely,angažovala ma všade, kde sa dalo....
Potom odišla zo školy a ja som ostala zdrvená. Snáď to bola príčinamôjho nasledovného "úpadku"...
Stretla som ju až ako 18 ročná. Pamätala si ma...Jej prvá otázkaznela: "Milá moja, recituješ ešte, kreslíš, píšeš, robíš niečo....?"Len si predstavte tú neskonalú hanbu, keď som jej odpovedala záporne... Nedokázala som jej jednoducho klamať...
Dnes mám dvadsať rokov, a pani profesorku Janšovú som stretla minulýtýždeň. Opäť. Položila mi v podstate rovnakú otázku, ako pred dvomarokmi. Tentoraz som ju oklamala. Podvedome. Poňala som to akoznamenie, či lepšie povedané výzvu. Výzvu niečo robiť. Pretože nášživot je v svojej väčšine dokonale stereotypný a fádny, avšak to ešteneznamená, že sa nemáme usilovať uniknúť. Myslím tým predovšetkýmduševný únik.Únik do krásna našich predstáv, kde fantázia zohráva prim.
A písanie predstavuje podľa môjho názoru jeden z takýchto únikov.Neviem, či ma rozumiete, a súhlasíte so mnou, ale pre mňa je totokaždopádne určitý krok vpred.
Ďakujem, drahá pani profesorka...
Autor: Ema Schwarzová
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
