Bez znalosti francúzštiny sa nemáš šancu stať šéfom, pretože je to reč manažmentu, na poradách sa hovorí po francúzsky.
Hneď po príchode som sa nesmelo snažila oprášiť niektoré frázy, ktoré som si pamätala z 8-týždňového intenzívneho kurzu v Stupave (Dom techniky ČS VTS, 1987, teda ešte v minulom storočí). Bolo zaujímavé, ako mi ľudia na ulici krásne odpovedali:
Ja: Merci-
Pekný mladík: De rien. -
Alebo: Pas de problème.-
Elegantný starší pán: - Il n´y a pas de quoi. -
Krásne zvraty - a plynuli im z úst tak prirodzene!
Veľakrát sa mi však stalo - a ešte stále stáva, že keď sa v obchode alebo na ulici na niečo opýtam po francúzsky, usmejú sa, pochopia, a ihneď prejdú na angličtinu! Koľko rokov tu potrebujem stráviť, aby moju franinu uznávali? Päť? Desať?
Závidím im, ako pekne ovládajú ten melodický jazyk, ako správne vyslovujú nosovky a hrdelné rrrrrr. A to prosím aj malé deti! Cestuje pani v metre so svojimi deťúrencami, veselo si štebocú a hrkocú po francúzsky - a ja si idem jazyk dolámať!
Hneď koncom júla (teda v treťom mesiaci svojho pobytu) som využila ponuku zamestnávateľa a začala som polointenzívny trojtýždňový kurz francúzštiny, to jest dopoludnia franina, popoludní do roboty. Bolo to zábavné, ale aj vyčerpávajúce. Patrila som k najlepším v krúžku. Vrúcne som sa skamarátila s mladou Češkou, ktorá bola ešte lepšia ako ja. Pracuje ako tlmočníčka pre Parlament. Na jazykové kurzy však nechodia iba lingvisti, ale aj technici, úradníci z rozličných EÚ inštitúcií, slovom ľudia, ktorým veľa nehovoria spojenia ako predmet v štvrtom páde, trpný rod, či príčastie minulé trpné.
Ok, d´ accord.
To bola úroveň B, alebo ak chcete, niveau deux. Teraz končím C-čko, čiže trojku. Do školy chodím na ulicu Guimard, dvakrát týždenne po dvojhodinovke. V gramatike stále bodujem. S posluchom a výslovnosťou sú problémy. Kolegovia Španieli alebo Taliani sú na tom s posluchom a konverzáciou omnoho lepšie, Románi jedni prešibaní! Časom som dokázala rozlíšiť, že síce melú, ale s chybami. Trochu mi to zdvihlo pošramotené sebavedomie. A tu zrazu jedného pekného dňa vysvitlo, že asi tretina z nich sú repetenti, robia trojku po druhý raz! Vtedy som si povedala: - Bacha, dievča, on ten tretí level nebude celkom jednoduchý - a kúpila som si francúzske gramatiky - pre istotu hneď dve. Po večeroch som namiesto krížoviek lúštila francúzske cviká.
Počúvam francúzske šansóny od Georgea Brassensa, Jacquesa Brela (Belgičan - a domáci sú naňho veľmi hrdí!), Juliette Greco, Michela Sardou a iných. Veľa piesní mi na CD napálil kolegynin manžel. (Ona je francúzska Belgičanka, čiže Valónka, on Flám, jej matka je pôvodne nemecká Švajčiarka, vraj keď sa vydala do Belgicka, učila sa francúzsky na pesničkách). Piesne aj mne veľmi pomáhajú.
S básňami Arthura Rimbauda v origináli som prestala, je to ešte pre mňa "silná káva." Ale bolo zábavné, ako mi priateľka raz v súvislosti s Rimbaudom telefonovala. Spomínala akéhosi „Ramba" a ja som za ten svet nechápala súvis: čo má Sylvester Stallone spoločné s poéziou? A ono sa tie dve mená podobne čítajú. Rambó, či Rembó, prečítam si ťa neskôr.
Pri štúdiu jazyka som zistila zaujímavé vecičky, aspoň pre mňa. Pre malých Bruselčiačikov to novinky nie sú, franinu nasávajú s materinským mliekom.
Povie sa -tá pivo-, ale -ten káva-.
-Tá ulica-, -tá stanica-, ale -ten križovatka-, -ten metro.-
-Ten zebra-, -tá krtko.-
- ten koleno, - ten zápästie, - tá zub, - tá fúzy.
Stredný rod pre istotu vôbec nemajú.
Niektoré výrazy môžu Slovákovi pripadať neslušné, napríklad: serai (čítaj s e r e), seriez (čítaj s e r i e) - pritom sú to také nevinné významy ako -budem- a -boli ste-. A nevinná veta: Mademoiselle, ce pot sera là, ktorá v slovenčine znamená: slečna, tento hrnček bude tam, sa bude Slovákovi javiť ako: {madmuazél se pósralá}. (To posledné nemám z vlastnej hlavy).
Číslovky sú jednoduché ako facka. Hoci dlho ma mýlilo, že 5 a 50 začínajú vo výslovnosti na s, čo sa mi plietlo so 6 a 60. Do desať sa dá naučiť hravo. Jedenásť, dvanásť sa aj v iných jazykoch tvorí špecificky. 13 - 16 sa ešte tiež naučíš. Ale od 17 do 19 začínajú ťažkosti, lebo povedia akoby desať-sedem desať-osem a desať-deväť. Sedemdesiat sa povie šestdesiat-desať. Osemdesiat štyrikrátdvadsať a deväťdesiat štyrikrátdvadsať-desať. Potom samozrejme takých 72 bude šestdesiat-dvanásť a deväťdesiastpäť sa povie štyrikrátdvadsat-pätnásť. Jednoduché, však? Precvičuješ zároveň aj matematiku. To platí vo Francúzsku. V Belgicku je 70 septante a 90 nonate. Vo Švajčiarsku majú aj 80-ku zjednodušenú: octante. Prečo nie som vo Švajčiarsku? Ešte dobre, že v obchode sa ti suma, ktorú máš zaplatiť, ukáže aj na svetelnom displeji.
Časovanie slovies je jednoduché. Pravidelné alebo nepravidelné. Tých nepravidelností je našťastie dosť na to, aby sa človek pri učení nenudil. Niektoré slovesá sú nepravidelné iba preto, lebo podľa zakončenia neurčitku vyzerajú na nepravidelné, pritom sa časujú pravidelne. Celkom jednoduché to nie je, príčastie majú nepravidelné.
Minulých časov nie je veľa, iba päť.
Veru, môžem byť šťastná, že do mňa Európska únia investuje. Možno sa tesne pred odchodom do dôchodku ten krásny jazyk aj naučím.
Jeden španielsky kolega mi už trikrát povedal, že mi závidí, lebo sa po francúzsky učím vo francúzsky hovoriacej krajine. Ja mu na to: - Ale veď aj ty máš tú možnosť, tiež tu žiješ. A on hneď opáčil: - No dobre, ale keď som ja prišiel do Bruselu, už som po francúzsky vedel! -
Autorka: Anna Sedlačková
