Niekedy mám chuť urobiť anketu a spýtať sa neveriacich, čo im vadí na nás, veriacich. Nie na Cirkvi, kňazoch, celibáte či prikázaniach. Na nás. Ktorí sa hlásime ku kresťanstvu a najmä ku Kristovi a ktorých denne stretávajú v školách či v práci. Čo im vadí na našom správaní, na našom charaktere, na našich postojoch. Myslím, že by sme to potrebovali počuť ako soľ. Najmä ak chceme byť soľou zeme.
Som totiž presvedčená, že nám neveriaci často nastavujú zrkadlo, ktoré až príliš bolí. Neodvracajme zrak. Priznajme si to. Koľkokrát nás zahanbujú tým, že sú ľudsky zrelší? Otázkou je, v čom spočíva ľudskosť a zrelosť. Každý z nás nech si odpovie. Alebo aspoň hľadajme odpovede. Pre mňa ku zrelosti patrí aj vyrovnaný charakter a zdravý obraz o vlastnej hodnote, na rozdiel od zakomplexovanosti. Schopnosť byť stály. Byť rázny, keď treba a otvorený, lebo to treba vždy. Zrelý človek v prvom rade premýšľa. Vytvára si názor. Rastie. Učí sa argumentovať. Sme takí?
Iste. Možno by mi neveriaci argumentovali, že Cirkev predsa chce mať slepé a hlúpe ovečky, ktoré len bezhlavo poslúchajú. Nepopieram, že tieto tendencie v Cirkvi kedysi boli. A že nie je nemožné nájsť ich v nej aj dnes. Ale ako Cirkev rastieme, dozrievame, učíme sa. A ja v svojej Cirkvi vďaka Bohu nachádzam stále viac kňazov, ktorí ma vedú k tomu, aby som prebrala zodpovednosť za moje názory. Aby som ich mala odžité a nie poučkoidne naučené. A tak sa snažím. A viem, že je nás veľa, čo sa snažíme. A robíme popri tom aj chyby. Je to ľudské.
Kresťanstvo nie je o dokonalých ľuďoch. Je o dokonalom Bohu. Preto nebuďme na seba priprísni. Ale nebuďme ani vlažní a ľahostajní. Lebo každý kresťan píše evanjelium vlastným životom. A tí, čo nečítajú evanjelium v kostoloch a doma, zaručene čítajú to naše. Denne vydávame svedectvo. Ale aké?
Čím to je, že nás neveriaci často zahanbujú v ľudskosti? Možno preto, že často utekáme do duchovných vecí namiesto toho, aby sme riešili ľudské. Skrývame sa za ne. Niekedy sa modlíme za veci aj v prípade, kedy by sme mali zájsť radšej k psychológovi. Neraz nepomenujeme veci pravými menami, lebo ich radšej zaobalíme do charizmatických fráz. A potom sme často preduchovnelí. Škoda len, že toľkokrát zabúdame, prečo Ježiš prišiel na zem. Aby sa stal človekom. Aby nám ukázal, aké je to byť človekom. Kresťanský psychológ Dan Montgomery píše: „Ježiš Kristus bol Syn Boží a zároveň úžasne zdravá a ľudská bytosť. Počas svojho pozemského života vyžaroval silu a dar vyrovnanej osobnosti."
O tento dar by sme mali prosiť. Zaň by sme mali bojovať. Na kolenách v modlitbe, ale predovšetkým v každodennom živote. Nie je to ľahké a nejde to hneď. Netreba sa nechať znechutiť. Ale netreba ani zostávať tam, kde sme. Stále sa máme kam posúvať.
„Cirkev je predovšetkým dialóg", ako hovorí aj emeritný pápež Benedikt. Ale dialóg, to nie je „búchanie druhého Bibliou po hlave." Ako často to robíme? Ako často ľudí odradíme práve našim spôsobom podávania vecí? Neraz sa hladkáme spokojne po brušku, že aj Ježiš predsa reagoval tvrdo a rázne. Áno. Ale na farizejov. Ktorí veci jasne chápali, ale boli pokrytci. Tým, čo hľadali, rozprával príbehy. Snažil sa im priblížiť. Pochopiť ich.
A preto ak niekto napríklad chodí nakupovať v nedeľu, odmietam mať ako jediný argument „ale Boh povedal a je to prikázanie a bodka, nediskutujem!!!" Skúsme si uvedomiť, že pre daného človeka sa za slovom „Boh" a „prikázanie" skrýva niečo úplne iné ako pre mňa. Ja vnímam prikázania ako dar. Ale trvalo mi to pochopiť. Keby však v danom procese môjho dozrievania na mňa niekto tlačil, iste by som to nechápala doteraz. Koľkých sme našimi reakciami takto zablokovali?
Je ľahšie používať frázy, ktoré sme počuli a prebrali. Možno sa bojíme upustiť od nich, lebo by sme zistili, že sa už nevieme baviť ako človek s človekom. Nevravím, že neveriaci sú vždy ochotní a schopní zdravo diskutovať. Mnohí nie sú. Naša aj ich zrelosť a ľudskosť často pokuľháva. Všetci potrebujeme zdravú sebareflexiu. My veriaci by sme však mali pamätať na to, že skutočná duchovnosť k ľudskosti vedie, nevytláča ju.
Dialóg, to nie je rozprávanie „na" niekoho, to je rozhovor s niekým. Snaha pochopiť prečo zmýšľa a žije ako žije. Nemusíme upustiť od svojich názorov, ale ani nenanucujme jemu naše.
Je aj celé hnutie Pro-Life nanucovanie názorov?
Myslím, že celá táto téma je veľmi citlivá. Tak k nej aj pristupujme, prosím, citlivo. Ja si stojím za tým, že potrat je vražda. Vždy. Ale rovnako si stojím za tým, že nanucovať názory je nesprávne. Ako píše brat Šavol „Je múdre žiť tak, aby sme boli prví, za ktorými druhí prídu, keď budú lietať v problémoch. Aby sme ich svojim moralizovaním a neustálymi zásahmi do života neodradili skôr, ako by sme mohli reálne pomôcť. Podobnosť s Bohom spočíva v tom dopriať sebe aj druhým slobodu..."
Najpálčivejšou otázkou však stále zostáva, čo je sloboda a či je potrat otázkou názoru. Ak som presvedčená, že je to vražda, ako môže súhlasiť s tým, že to legislatíva povoľuje? Ale na druhej strane, bolo by skutočne cestou zakázať teraz potraty zákonmi? Nemyslím si. A dovolím si to povedať nahlas.
Myslím si totiž, že aj tu je cestou najmä dialóg. Od človeka k človeku. Že ak ľudia vnútorne nepochopia, prečo je potrat zlý, tak zákony narobia viac zlého ako dobrého. Na druhej strane, pri dnešných tendenciách a tlakoch spoločnosti, pri pohľade na to, čo sa v rôznych krajinách pretláča zákonmi, nepochybujem, že je treba vyjadriť svoj jasný názor. A nestačí si ponadávať v debatnej skupinke pred kostolom, aký je tento svet skazený. Aj preto idem na Pochod do Košíc.
Aj keď si nedám servítku pred ústa a poviem, že so spôsobom vyjadrovania a konania niektorých pro-life organizácii vrcholne nesúhlasím a ježia sa mi z toho často chlpy aj v nose. Áno, aj tak idem do Košíc. Nestačí ísť tam. Ale môže to byť prvý krok. Alebo ďalší. Viem, že to nebude dokonalé a že to neprinesie len dobré ovocie. Ale viem, že to bude aj úprimná snaha o hľadanie toho „ako túto tému verejnosti prezentovať bez fundamentálneho fanatizmu" ako sa pre .týždeň vyjadril hovorca Národného pochodu za život Tomáš Kováčik. Dúfam, že sa nám to aspoň sčasti podarí. A dúfam, že sa neprestaneme učiť rásť a dozrievať. V ľudskosti. Lebo práve ona je základom svätosti. Chcem byť pri tom.
PS: Snáď niekoho neurazím touto kritikou do vlastných radov. Milujem svoju Cirkev. Napriek jej chybám som šťastná, že do nej môžem patriť aj ja, so svojimi chybami. Nikdy by som nemenila. To, čo mi dáva Kristus v osobnom vzťahu, ale aj cez Cirkev, neviem niektorým vysvetliť. Som vďačná za každého veriaceho človeka, ale modlím sa, aby sme sa stávali skutočne veriacimi. Som vďačná za každého neveriaceho človeka, ktorý mi dáva šancu spochybniť to, čo žijem a prehĺbiť tak svoju vieru, postoje a hodnoty.
Záver: Jeden kamoš mi napísal, „juj, každý dnes bloguje". No chvála Bohu. Aspoň sa učíme vyjadrovať svoje názory. Nečakám, že s tými mojimi bude každý súhlasiť. Stačí povedať. Máme šancu oponovať. Máme šancu učiť sa viesť dialóg.
Preto poďme dnu, do vlastného vnútra a bojujme za ľudskosť.
autorka: Aneta Lisá
Citované zdroje:
-Dan Montgomery, Cesta k osobní zralosti, str.9
-brat Šavol, Kto sa chce naučiť bicyklovať, musí aj padnúť, str.86
