Viete, Bratislavčan, nikdy nežijúci na internáte, dokonca aj po odsťahovaní od našich som hneď žil vo veľkom byte len s ďalším kamarátom ... proste nedá sa povedať, že by som bol postavený pred nejaké existenčné dilemy. Takže som si to chcel skúsiť, začať od nuly, odkázaný len sám na seba. Po viacerých odkladoch a výhovorkách, prečo ešte nie ma nakoniec "vykopli" zo Slovenska posledné daňové a odvodové "reformy", jednoducho za 800 EUR mesačne, ktoré v priemere pripadali na poplatky štátu som si už naozaj vedel predstaviť aj lepšiu investíciu. Od jari teda žijem v Austrálii.
Táto motivácia (t.j. de facto žiadna) ma robí trochu zvláštnym prípadom, pretože väčšina ľudí, ktorá sem príde na pracovné (resp. rezidenčné) víza chápe túto cestu ako jednosmernú za lepším životom a Slovensko vytesnia len ako spomienku na bryndzové halušky a rodičov. Ja som samozrejme o Austrálii tiež moc nevedel, kŕmený článkami ako tento som sa fakt nevedel dočkať toho raja na zemi a pozrieť sa, ako to tí novodobí Atlantíďania robia, že to majú také vymakané, čo sa od nich môžem(e) naučiť. Prekvapivo, je toho naozaj dosť málo.
Aby som bol úprimný, k napísaniu tohto článku ma nemotivovala nejaká náhodná múza, ale jedna októbrová Lampa, ktorú by som doporučil každému vzhliadnuť, aby sme sa dostali na rovnakú vlnu -- v diskusii padali dosť dobré názory, s niektorými bolo radosť súhlasiť, obzvlášť názor, že treba začať najprv od seba (nie veľmi prekvapivé, ale stále veľmi vzácne vidieť v praxi).
Ale aby som sa dostal k podstate tohto článku. Na Slovensku (Česku, Poľsku, Maďarsku, ...) sme - ako to koniec koncov bolo rozoberané aj v tej Lampe - často konfrontovaní s názorom, že Slovensko je preto v takom svrabe, pretože ... a teraz si môžete vybrať od bývalého režimu, Mečiara, Dzurindu, Fica, Čechov, Maďarov, Židov, Američanov ... a že na Západe, tam je to úplne iné, tam by sa také veci diať nemohli, pretože sú tam super zákony, súdy, platy, ľudia, kultúra a ja neviem čo ešte. Nuž, ako človek, ktorý žije takmer rok v krajine, kde sa po dvoch mesiacoch trvalého pracovného pomeru v takmer ľubovoľnej profesii dá kúpiť SUV, na ktorých u nás tak pyšne jazdia wannabe mafiáni s malým prirodzením, vám vravím, že jediný rozdiel, ktorý som tu spozoroval je ten, ako sa tu hodnotí správanie človeka v spoločnosti.
Bez mihnutia oka by som vám tu vedel aj na stranu rozpísať veci, v ktorých s prehľadom dáva Slovensko "na prdel" Austrálii. Potom tu spústa vecí (ne)funguje identicky ako u nás, veľmi prekvapivo aj tu sú niektorí úradníci nápomocní a niektorí nie, aj tu sa niektorí ľudia celý život flákajú na štátnych dávkach a niektorí dosahujú fantastické úspechy a teraz pozor, aj oni tu majú vlastný "rómsky" problém v podobe pôvodných obyvateľov (ku ktorým sa chovali o dosť horšie ako my k Rómom v Európe a teraz v opare politickej korektnosti to robia ešte horším).
Takže čo robí Austráliu (a povedal by som, že aj ľubovoľnú "západnú" krajinu) tak úspešnou? Nič viac a nič menej ako prístup k vlastnému životu. My na Slovensku sme zvyknutí tak nejako radšej nič neriešiť, hľadieť si svojho, nechať nepríjemné veci na tých druhých a spokojne si žiť ten svoj život, len aby sme náhodou nevystúpili zo svojej zóny komfortu. Toto sú presne veci, ktoré v Austrálii neuvidíte. Keď som raz jednému Austrálčanovi vravel, že máme hladové doliny, tak jeho prvá otázka bola, že keď tam ľudia fakt hladujú, prečo tam preboha zostávajú??? Nedokázal pochopiť, že len 300-400 kilometrov odtiaľ si ľudia žijú fajn (Bratislava, Košice) a títo ľudia tam nielenže nejdú, ale ešte na to nadávajú! Jednoducho tu, ak sa niekto narodí napr. v Townsville a zistí, že chce robiť stavebného inžiniera a stavať mrakodrapy, tak proste odíde študovať napr. do Sydney a kľudne po štúdiu pracovať do Melbourne a nebude nadávať, že v jeho mestečku na konci sveta nie je práca alebo že je zle platená alebo že tam so svojou školou nenájde uplatnenie. Jednoducho fakt, že ide o tisícky kilometrov vzdialené mestá nie je argument. Nobody cares, mate.
S tým úzko súvisí komunikácia - tu sú deti od malička vedené k úspechu, pozitívnemu mysleniu (niekedy až príliš, ale to by bolo na samostatný článok) a hlavne, tu je priam nezdvorilé nestarať sa. Raz som bol na jednej akcii, kde sme s kamarátom len tak popíjali pivko a nič špeciálne nerobili a zrazu ku nám došla nejaká pani, že čo sa stalo, prečo sa s nikým nebavíme, či nám tí ľudia niečo spravili. Proste všetky tie How are you tančeky majú len jediný cieľ, komunikovať navzájom. Nielen medzi známymi či v práci, ale aj v autobuse, na ulici či hoci len na lavičke, kam si niekto náhodne prisadne. A keď už s niekým "musíte" komunikovať, tak pri tom nechcete vyzerať ako nasraný človek, ale naopak, ako úspešný človek, ktorý sa rád pochváli svojim životom.
No a od toho sa odvíja všetko ostatné - tá predavačka v obchode sa neusmieva, pretože jej to šéf prikázal, ale preto, že ak by sa tvárila nasrane, tak by si ľudia mysleli, že jej niekto v rodine zomrel, resp. že toho dotyčného priamo ten zákazník asi zastrelil a začali by to tam riešiť na celý obchod, že čo sa tej chudinke stalo. Chceli by ste toto ako predavačka zažívať každý deň, tú hanbu alebo si radšej plnili svoje povinnosti s úsmevom? Politik si nikdy nedovolí do kamery povedať niečo nezdvorilé, pretože opäť, bude vyzerať ako veľmi neschopný a hlúpy človek, nielen pred voličmi, ale aj pred rodinou a blízkymi - a kto nemá šťastnú rodinku a imidž úspešného človeka, ako by nebol, pretože Austrálčania potrebujú vidieť svoje vzory v televízii, hoci je to len pretvárka. Takže ten spoločenský tlak je obrovský.
Možno sa teraz pýtate, čo majú úsmevy a imidž spoločné s ekonomickým úspechom krajiny. Nuž, veľa. Ako som spomínal, v tomto nastavení sa Austrálčania rodia, takže pre nich je potom normálne, že to očakávajú od ostatných. Nezdvorilý policajt? Cynický lekár? Okrádajúci taxikár? Okamžite na hranicu s nimi, pretože narúšajú svet, v akom tí ostatní vyrastali. Proste ak chcete byť v Austrálii parchant, musíte to robiť veľmi delikátne a v rukavičkách, čo je, koniec koncov, presne stav, ktorý môžeme pozorovať v akejkoľvek západnej demokracii.
Aby sme to pretavili do konkrétneho záveru. Podľa môjho názoru, Slovensko sa dá zlepšiť úplne triviálnymi krokmi:
- ako rodičia, vychovávajte svoje deti k pozitívnym veciam (obzvlášť kontraproduktívne je zdôrazňovanie, ako je všetko naprd a zbytočné snažiť sa o zmenu)
- ako mladí ľudia, cestujte - do Bratislavy, Prahy, Londýna, New Yorku, kam vám srdce ráči, zrazu získate úplne iný pohľad na svet
- ako generácia, ktorá sa už nemá možnosť učiť jazyky či toľko cestovať, podporujte svoje deti, pomáhajte im dosiahnuť lepší život, pretože to budú oni, na ktorých sa v starobe budete najčastejšie obracať o pomoc
- a ako generácia dôchodcov, okrem rodiny, skúste si z toho života ešte zobrať niečo pozitívne, nájsť si aktivity a známych na trávenie času... viete, koľko dôchodcov som za ten skoro rok videl, že by stáli v čakárňach či diskutovali o zdravotných problémoch? Nula. A nemyslím si, že by to bolo tým, že by snáď všetci boli nejakí super zdraví či bohatí jedinci.
Ospravedlňujem sa každému, kto čakal zázračnejšie riešenia, najlepšie tie, ktoré by mohol za nás spraviť niekto iný. Pokiaľ nezačneme od svojich životov, tak stále dokola tu budú prichádzať noví a noví "spasitelia" a my len budeme čakať a dúfať, že tento už je ten pravý.
Mimochodom, toho súčasného spasiteľa tu chcelo len 25,82% obyvateľov Slovenska, ďalších 40% voľby odignorovalo úplne. Papierovo by teda mali byť takmer dve tretiny Slovenska šťastné. Takže čo keby sme si dali dole tie ružové okuliare, priznali si, že politici sú len zrkadlom našej spoločnosti a začali tú spoločnosť zlepšovať od seba. Ono potom aj to nutkanie voliť úplných kreténov pominie. Alebo pominú oni.
autor: Miro Kropáček
