A ja že fanúšikom Jana Slotu nie som, okrem iného aj preto, lebo sa vedľa jednej Cigánky každé ráno budím a nechcel by som, aby s ňou niekto robil poriadky. Po tom, čo sa Kili utvrdil v tom, že tá moja je „normálna" a chodí aj do roboty, predniesol to okrídlené: „Ale veď proti tým slušným ja vôbec nič nemám". To som aj očakával, veď komu by už len mohol vadiť slušný, pracujúci Cigán.
Po čase sa nejakí kultúrychtiví zamestnanci zmobilizovali a zorganizovali zájazd na muzikál do Bratislavy. A tak sme aj my s Kiličukom prihlásili svoje rodinky a vyrazili do tej krásavice na Dunaji. Okrem toho, že som tam zistil, že návšteva muzikálu je jedna z vecí, ktoré mi stačí absolvovať v živote iba raz, mali sme aj tú česť, zoznámiť sa s Kiliho manželkou i dospievajúcou dcérou, na ktorú bol jej otec vďaka jej úspechom v škole i atletike taký hrdý.
Po návrate domov som sa svojej polovičky opýtal, či Kiliho dcéru náhodou nepozná, keďže mladá chodí do tej istej školy kde ona pracuje. „Ale áno, raz som u nich suplovala matiku. Celkom fajn trieda, akurát správanie tejto mladej mi vždy prišlo také čudné - povýšenecké. Na chodbách ma vždy ignorovala, kašľala na nejaký pozdrav". Nuž, drahá, je možné, že Kiličuk len zabudol doma spomenúť, že proti tým slušným nič nemá.
autor: Dalibor Motl
