Štúdium bolo užasné najmä vďaka spolužiakom. Vytriezvenie prišlo však veľmi skoro, keď sme sa dostali do nemocnice (v mojom prípade mimo Bratislavy - áno, nie všetci absolventi skončia v našom hlavnom meste) spolu s mojou spolužiačkou, a doteraz priateľkou, ako praktikanti.
Hneď prvý deň sa nám nezdal. Mysleli sme, že takto nemôžu fungovať nemocnice aj naozaj. V tom musí predsa niečo byť. Prekvapenie alebo sranda od kolegov. Bohužiaľ nie. Rýchlo sme zistili, že vlastne je to úplne bežný deň.
Viem, že práca doktora a obzvlásť sestričiek nie je jednoduchá. Pacienti bývajú často prehnane citliví, často drzí, oplzlí, vulgárni a agresívni. Nehovorím o pacientoch, ktorí prídu z ulice a sú podnapití, zdrogovaní alebo nestihnú dojsť na toaletu. Občas to naozaj proste nie je Dr. House, ale realita a tak si sestičky vytvorili akúsi obrannú stenu, cez ktorú však neprešlo ani to, čo by malo.
Pacientka, staršia sympatická pani, ktorej každodenne podržíte dvere, bola na izbe v bolestiach. Plakala a prosila o lieky, ktoré jej hlavná sestra na nočnej odmietla podať, pretože pred týždňom sa na ňu sťažovala doktorovi. Nemali sme vtedy tú odvahu postaviť sa kolektívu. Akási nenávisť voči pacientom bola cítiť všade. Nechutné vtipy o pacientoch ma úplne šokovali. Šikana vo forme zažnutého svetla, ignorácie, zimy alebo žiadnej večere častokrát za úplne banality.
Bežne sa stávalo, že personál nechal pacientov ležať, s prepáčením, vo vlastných zvratkoch a hovnách celé hodiny. Že šikana pacientov žiadnymi liekmi bola už za hranicu výchovného "treba mu ukázať, že tu je v nemocnici a musí sa správať, nie doma".
Chvalabohu, teraz už šiesty rok pôsobím v Rotterdame v nemocnici. Odišiel som zo Slovenska hneď po škole, paradoxne nie kvôlim pomerom v zdravotníctve, ale kvôli láske. Som veľmi prekvapený, že stále cítiť, že najväčší rozdiel medzi holandským a slovenským zdravotníctvom je práve nie v peniazoch alebo plastových oknách, ale v tom prístupe. Tu pacienta počúvajú, aj keď mu občas nerozumejú. Možno nie s rešpektom a s poklonami, ale s obyčajnou ľudskou úctou a občasným vypočutím. Nič viac.
Slovensko je úžasný štát s krásnym jazykom a strašne otvorenými a šikovnými ľudmi. Je naozaj škoda aby obraz o ňom kazila banda zatrpknutých nespokojných idiotov. Skúsme s tým niečo spraviť. Nech sa nemusíme sami za svoju krajinu hanbiť tak, ako hanbím ja, keď nemôžem historky, ktoré sa ku mne doteraz dostanú o šikane a predoperačnej korupcií, povedať svojím kolegom, pretože mám stále úctu k našej krajine.
Autor: Peter Telinák
