Po usadení a rozpačitom privítaní (pochválení reštaurácie s možno neformálnym označením priestoru) sa čašníčka - staršia, fialovo prefarbená pani začala voči nám vymedzovať spôsobom, ktorý nemá v gastronómii obdoby.
Námatkovo by som spomenul hysterický výstup ohľadom bryndze v haluškách - na otázku známeho, či neponúkajú tatársky biftek odpovedala - a teraz budem citovať - toto sme žrávali na kvantá v 80 rokoch, my sme pravá slovenská reštaurácia. Moja otázka - či ho len žrávali, alebo aj niekedy jedli zostala nezodpovedaná.
Ako dodatok sme sa dozvedeli, že pri dnešnej kvalite masa by tatarák určite nejedla - čo ma trošku zarazilo, na otázku (keďže tatársky biftek jeme s manželkou skoro každý týždeň, žijeme väčšinou v Prahe) - akú to teda majú kvalitu masa - dotyčná osoba stratila konzistentnosť a sebavedomie.
Musím povedať, že v gastronómií som pracoval počas svojich mladých cestovateľských čias (5*, USA) niekoľko rokov, s manželkou navštevujeme reštaurácie denne (taktiež pracuje v hotel bussines), nakoľko je to náš koníček - s obdobným prístupom som sa nikdy, nikdy, nikdy nestretol.
Vzhľadom na to, že partnerka známeho pochádza z Indonézie a výber zo slovenského jedálničku pre ňu nie je vždy jednoduchý, požiadali sme súdružku čašníčku o pomoc pri výbere - arogantne začala prechádzať od jedla k jedlu po číslach doprevádzajúc sa nervóznym klovaním prsta o menu.
Nakoniec asi po troch opakovaniach prečo vlastne išla obslúžiť náš stôl odišla - a situáciu sa nie moc úspešne snažil zachraňovať jej kolega.
Komentovať kvalitu jedla je problematické - známeho partnerka dostala šalát, ktory sa leskol mastnotou na celú reštauráciu + gumenné poľské kura, známy celkom dobrý steak, ja som dostal slovenský tanier plný polotovarov - a manželka halušky (o 3 triedy ešte horšie ako tie moje), po ktorých 2 hodiny zvracala.
Samozrejme, že touto cestou podávame sťažnosť na hygienu.
Je nám známe, že do Tatier sa rozhodne nechodí kvôli gastronómii a službám (a tým sú tie naše mini-veľhory známe po celom svete), ale aspoň isté hranice by bolo vhodné dodržiavať.
Bonus: atmosféra v reštaurácií bola skutočne 'hustá' - po našom odchode sa ozvala z priestorov reštaurácie STREĽBA !!! - s manželkou sme sa zastavili až za najbližším rohom - podnet na políciu sme nepodali, priznám sa, že sme boli tak vystrašení, že istý čas sme neboli schopní racionálneho rozhodovania.
Tatranské služby už nikdy viac (boli sme ubytovaní v inom - ehm - 4* hoteli) - do Tatier už len na kopec!
Autor: Erich Lorman
