Nadránom sme hrkotali kuframi po mačacích hlaváchstarého mesta, počúvali nadávajúcichdôchodcov a dúfali, že po nás nikto nehodí kvetináč. Domov už sme sa naozajtešili. Krátko na to som sa však mala dozvedieť, že môj otec je ťažko chorý amôj, vtedy ´vážny´ vzťah nestojí za nič.
Vo vlaku si k nám po chvíli prisadol starší pán a na kolenási rozložil noviny. Veľmi ho ale nezaujali. Každú chvíľu po nás blýskal očami ausmieval sa popod krátke fúziky. Keď sme vyšli zo stanice, obrátil sa na mňa aukázal mi fotku chudučkého mladíka v uniforme SS s tými istými blýskavými očamia ešte hnedými fúzikmi. „Ste pekné, dievčatká, ale aj ja som bol fešák,"povedal deduško a pokračoval. „Toto boli moje najlepšie časy. Boli aj vašistarí otcovia vo vojne, možno sme sa niekde stretli?"
Pred očami mi prebehličísla na predlaktí môjho dedka. Ako k nemu prišiel mi nikdy nepovedal. Najprvsom bola podľa neho na také veci príliš malá a potom už nestihol. Dedulovi sami to ale vysvetľovať nechcelo, tak mu len hovorím: „Nie neboli, ale aj keby,asi by ste sa nestretli. My sme totiž zo Slovenska." Dedko na chvíľu stratilniť a zbledol, potom hovorí: „Na Slovensku som ale nikoho nezabil. Výsadok smemali iba v Čechách."
autorka: Anna Škarbová
