Ale poďme pekne poporiadku. Po žrebe našej G skupiny sme snáď nemohli oplývať väčšou spokojnosťou. Z prvého (najsilnejšieho) koša nám žreb prisúdil Grékov. Chvalabohu! (Mohli to byť aj Španieli či Angličania.) A okrem Bosny, ktorej v posledných 2 rokoch ušli vrcholné podujatia len o chlp, sa nebolo čoho obávať.
Naše smelé plány sa začali rúcať už v Litve, kde sme ešte pod taktovkou trénerského dua Griga, Hipp nedokázali zdolať na upršanej umelej tráve jedného z outsiderov skupiny. Vyhovárať sa, že sme dohrávali v oslabení, nás neospravedlní, naopak, do momentu vylúčenia malo byt o výsledku dávno rozhodnuté. Hlas jedného z trénerov po zápase: „Vzhľadom na vývoj stretnutia je bod dobrý." Ja len dodám, že my chceme byť medzi trinástimi najlepšími mužstvami európskej časti kvalifikácie, eventuálne medzi ôsmimi najlepšími z druhých miest, a nám je dobrý bod z Litvy...
O „povinnej jazde" s jedným z najslabších mužstiev Európy (a to sa nechcem Lichtenštajncov dotknúť) nebudem ani písať - 2:0 sa predsa počíta a 4 body na konte... budiž.
Na situácii sa však nič nezmenilo. Ak sme stále chceli pomýšľať na priamy postup či aspoň baráž, v poslednom súboji roka 2012 (označovanom aj zápas roka), sme Grékov na „štadióne Pasienky" museli a mali poraziť. Žiaľ, po zlepšenom výkone, ktorý oproti predchádzajúcim dvom vystúpeniam spĺňal aspoň aké- také kritéria, sme znova nedokázali zvíťaziť. Nielen, že sme doma prehrali, ale ukázala sa aj najväčšia slabina nášho výberu, ktorou je už dlhodobo (i v predchádzajúcej kvalifikácii na Euro) KONCOVKA! Už tu niekde sa nám brazílske trávniky začali veľmi, veľmi vzďaľovať.
Strelecké trápenie vyvrcholilo v druhom zápase proti Litve. Tentoraz sme na domácej pôde nedokázali premeniť ani tie najvyloženejšie príležitosti (hlavička Kucku do prázdnej z kroku) a konečnú remízu 1:1 ratoval „sviatočný" strelec Jakubko. Spočítané, zrátané. Zo súbojov s Litvou mame 2 body a skóre 2:2...
Dovolím si tvrdiť, že kvalifikácia je stratená! Do Lichtenštajnska ideme len z povinnosti. No to, že si ušijeme kabát z hanby, a to poriadne hrubý, sa aj tak nečakalo. Ukázalo sa, že BEZ nasadenia, ochoty bojovať, pobehnúť a pobiť sa aspoň o česť a „fleky" v národnom mužstve, sa NEDÁ ani proti taxikárom, bankárom, murárom a ktovie kým ešte. Nie, nezmýlil som sa, to sú totiž povolania hráčov nášho súpera, ktorý po remíze 1:1 (tentokrát „zachraňoval" dokonca Jano Ďurica!!!) uhral bod s našimi profíkmi z popredných európskych klubov. Možno to ospravedlniť tým, že našim akosi uniklo, že super sa neporazí sám...
Po tomto fiasku sú Griga s Hippom odvolaní, no to nám už kvalifikáciu nezachráni.
Trénerského žezla sa chopil Ján Kozák st. Po jeho angažovaní sa potvrdilo sa staré známe: „nová metla dobre metie" čo podčiarkuje najlepší výkon našich chalanov na horúcej pôde, už 14. tímu sveta, Bosne a Hercegovine. Na prekvapenie celej športovej verejnosti sme KONEČNE zvíťazili, a to proti mužstvu s najlepším útokom spomedzi všetkých celkov súperiacich v prebiehajúcich kvalifikačných bojoch do Brazílie 2014! 23 gólov v 6 zápasoch hovorí za všetko. Víťazstvo 0:1 (Pečovský) veru letelo do sveta!
Čo z toho, že sme súperovi pripravili vôbec prvú prehru? Čo z toho, že sme sa priam pretekali v bojovnosti a nasadení? Chalanom patrí určite vďaka a obdiv, no tie prepotrebné stratené body body z predchádzajúcich zápasov nám to už aj tak nič nevráti.
Ak si niekto myslel, že futbalová eufória spred roka 2010 sa vrátila, bol v utorok večer vyvedený z omylu. Na zápas výbornej úrovne (nadviazali sme na skvelý výkon z Bosny) aj keď s nešťastným koncom pre nás (prehra 1:2 mi vôbec nevadila), bolo zvedavých na štadióne Žiliny oficiálne 9438 divákov. Jedným dychom však treba dodať, že možno 6-7 tisíc bolo práve z Bosny! ÁNO, sedem tisíc ľudí prišlo SLUŠNE podporiť svoju reprezentáciu do cudzej krajiny vzdialenej cca 850 km.
Pýtam sa, čo by sa muselo stať, aby sme aj my, Slováci, dokázali niečo podobné? (stačilo by aj na domáce zápasy)
V prvom rade pravidelnejšie opakujúce sa dobré výkony našich chlapcov. Nemusíme stále víťaziť, ale to povestné srdce, ktoré sme v tejto kvalifikácii videli len 2x (s Bosnou) musí byť v každom jednom zápase s dvojkrížom na prsiach. Kvalitnejšiu domácu ligovú súťaž, lepšiu prácu s mládežou, lepšie štadióny a s tým súvisiace vhodnejšie podmienky pre diváka, ktorému však nie je cudzie slovo kultúra a slušné povzbudzovanie.
Keď toto všetko dokázali v krajine bývalej Juhoslávie, skúsme to aj my! Veď možno práve tá ďalšia kvalifikácia prinesie radosť aj tomu nášmu ubolenému futbalovému srdcu, lebo šport má fanúšikov spájať a nie oddeľovať.
autor: Lukáš Pecek
