Moje kamarátky z parkoviska žijú iný príbeh. Plný voľnosti a bez obmedzení, ale aj plný zimy, hladu a nepohodlia. V zime sedávajú na miestach, kde v zemi vedú teplé potrubia (majú ich presne zmapované), alebo pod autami, ktoré práve prišli a ešte hrejú. Alebo sa niekde skrývajú, ale nešpehujem ich, nepoznám tie miesta.
Občas dostanú zvyšky z blízkej jedálne, aj kontajnery na smeti im poskytnú samoobslužný bufet. Mačky nevyzerajú vyslovene vychudnuto či vypĺznuto, len jedna nemá zadnú nohu, tipujem na konflikt s autom. Žije, skacká a zjavne svoje obmedzenie znáša lepšie ako ja. Všetky mačky sú viac-menej čierne (asi budú rodina).
Mám rada zvieratá. Byť o tom iba presvedčená je jedna vec, niečo skutočne urobiť je iná vec. Tak som to skúsila. Nič veľkolepé. Začala som moje kamošky mať rada nielen virtuálne, ale aj reálne. Začala som im nosiť potravu. Lacné granule z nemenovaného obchodného reťazca. Občas (hlavne v piatok) aj vrecúška so šťavnatými kúskami pre mačky. Na servírovanie nám postačí plastová miska z jogurtu. Dá sa použiť aj na vodu, ktorú im prinášam, keď je sucho a neprší.
Máme „svoje" miesto, kde misky nechávam, a ony si ich tam nájdu. Málokedy ich zahliadnem prichádzať, sú plaché (asi vedia, prečo). Ak ich predsa len stretnem, pozerajú na mňa svojimi zelenými blýskavými očami z bezpečnej vzdialenosti a ja sa teším, že ich vidím. Potom podídem ďalej, aby som ich nerušila a mohli sa najesť. Dívam sa, ako chrúmajú granule, zjavne im chutia.
Rada sa na ne pozerám; aj keď sú túlavé, nestrácajú mačaciu gracióznosť a eleganciu. Rada sa na ne pozerám; teším sa, že prišli k miskám skôr, ako ich niekto vzal, lebo ich považoval za neporiadok (ospravedlňujem sa za tento neporiadok a prehlasujem, že prázdne jogurtové kelímky vždy pozbieram a zahodím), alebo jednoducho nefandí túlavým mačkám. Na druhý deň sú misky vždy prázdne.
Ešte ma nikto pri kŕmení mojich tuláčok nevidel (zima ma kryje skorým stmievaním). Som rada; síce sa nemám prečo hanbiť, ale trocha sa obávam reakcií ľudí, kolegov. Tak sa snažím prekonávať túto obavu, lebo dúfam, že tá miska s granulami pomôže mojim mačacím kamarátkam prežiť ďalší deň. Premýšľam, kto komu dáva viac: či ja im tak reálne, alebo ony mne tak nejako virtuálne. Tak nejako na duši.
autorka: Jana Gyepesová