Biblia hovorí o štyridsiatich rokoch na púšti. O siedmich rokoch hojnosti a siedmich rokoch hladu. Tieto príbehy sa nám dnes zdajú symbolické – až abstraktné. No len preto, že nám ich nepodávali ústa od úst, ale sme ich čítali v knihe.
Aj dnes sa píšu príbehy. A ak by sa o nich naše deti dozvedeli len z rozprávania, zneli by pre ne rovnako biblicky, ako tie staroveké znejú pre nás.
Tri roky „konsolidácie"
Slovensko už tri roky „konsoliduje". Úvodzovky sú zámerné – štát na sebe zatiaľ neušetril ani euro. Všetky jeho kroky idú na úkor občanov a firiem: zvýšené dane, odvody, poplatky. Peniaze sa vyťahujú z vreciek tých, čo pracujú a podnikajú.
Na druhej strane stojí faraón a jeho aparát – a ten na svoje výdavky nesahá.
Pri tomto tempe môže štátny dlh za pár rokov narásť na úroveň blízku 100 miliardám eur.
To znamená, že nás čakajú ďalšie štyri roky konsolidovania. Minimálne.
Sebanaplňujúce sa predpovede – poznáte tento efekt?
V psychológii existuje pojem sebanaplňujúca sa predpoveď – niekedy nazývaný aj Pygmalionov efekt. Princíp je jednoduchý: keď niečomu začneme veriť dostatočne silno, naše správanie sa zmení – a tá zmena nakoniec privolá práve to, čomu sme uverili.
Príkladov je veľa:
Bankový run – ak ľudia uveria, že banka skrachuje, začnú hromadne vyberať vklady. Banka skutočne skrachuje – nie pre zlé hospodárenie, ale pre stratu dôvery.
Pygmalion v triede – v klasickom experimente Roberta Rosenthala učitelia dostali (falošnú) informáciu, že niektorí žiaci sú mimoriadne nadaní. Títo žiaci naozaj dosiahli lepšie výsledky – pretože sa k nim učitelia správali inak.
Kríza 1929 – panika na trhoch živila ďalšiu paniku. Strach z krachu spôsobil krach.
Covidové výpredaje – správa o nedostatku toalentného papiera vytvorila skutočný nedostatok. Nie logistikou, ale strachom.
A práve jeden taký efekt sa deje dnes na Slovensku.
Firmy neveria vládnym krokom smerom k zdravým financiám. A tak sa pripravujú na najhoršie. Znižujú investície, šetria na prevádzkových nákladoch, odkladajú rozhodnutia. Pripravujú sa na ďalšie kolo „konsolidácie" – teda na ďalšie siahanie na ich peniaze.
A keďže firmy nie sú vesmírne entity, ale organizácie vlastnené a riadené ľuďmi, vstupuje do hry ľudská psychológia: strach, hnev, pocit zneužívania.
Všetko to umocňuje fakt, že občania vidia, ako vláda bez zábran míňa na veci, ktoré si nevedia obhájiť – letenky za desiatky tisíc, Kukurica za milióny. A popri tom kauzy, ktoré už nepôsobia ako nehospodárnosť, ale ako rozkrádanie v priamom prenose: Fafokan, Brhel, mýto.
Výsledok? Firmy prepúšťajú. Živnostníci rušia živnosti. Podnikatelia presúvajú aktivity za hranice. Nedôvera sa stáva správaním. Správanie sa stáva ekonomickou realitou.
Sebanaplňujúca sa predpoveď v plnej kráse.
Čo s tým?
Ako to celé ustojíme – to ešte nevieme. Ale vieme, čo pomáha.
Tomáš Baťa prešiel viacerými krízami. Jeho recept bol prostý: práca. Nie však len fyzická.
Fyzická práca je jasná – vyhrnúť rukávy a robiť.
Mentálna práca má dve roviny:
Prvá je osobná – otvoriť knihy, skriptá, kurzy. Upskilling a reskilling sú meny dneška aj nasledujúcej dekády. Krízy vždy preskupujú karty. Kto sa učí, ten preskupenie prežije lepšie.
Druhá je občianska – začať od svojich zástupcov požadovať oveľa viac. Nestačí, že niekto vie krásne hovoriť do kamery a prekrikovať oponentov. Chceme riešenia. A ak ich neprinášajú, je to náš problém – lebo sme ich zvolili.
Dve istoty v živote sú smrť a dane. Pridajme tretiu: zmenu.
Svet sa od roku 2020 zmenil na nepoznanie – a mení sa ďalej. Otázka nie je, či sa zmení. Otázka je, či budeme pripravení.
Slovensko je obrazom svojich voličov. Slovensko je obrazom svojich politikov. Slovensko má na viac.
Zdroje:
https://www.trend.sk/ekonomika/rekordny-pesimizmus-firmy-neveria-vlade-chystaju-prezitie
