Premiér má nepopierateľný talent. Dokáže udávať politické témy spôsobom, ktorý nemá v tejto krajine konkurenciu.
Po zmene ústavy je to neutralita. Predtým protiruské sankcie, predtým hrádza proti extrémizmu, ešte predtým jadro EÚ, diaľnica do Košíc, sociálne istoty…
Kto by si to všetko pamätal?
A predsa – opozícia aj verejnosť mu stále znova sadá na lep.
Od obete k tvorcovi
Zastavme sa pri zmena ústavy. Už desaťročia pozorujeme, ako sa hlasy umiernených demokratov trieštia medzi viacero strán s podobným programom. Výsledkom je slabý spoločný efekt.
Zjednotenie demokratických síl by mohlo priniesť konsolidáciu voličských hlasov do silnejšieho bloku. Úloha však nie je ľahká – pripomína prácu pre Sizifa. Potrebujeme lídrov, agendu a systém výberu. Také „primárky“ by mohli byť odpoveďou – najprv vo vnútri strán, až potom pred verejnosťou.
Slovensko ako firma
Skúsme si predstaviť Slovensko ako firmu. Aký je jej aktuálny stav?
Vypláca 13 miezd, no vytvára hodnotu len na 10.
Dlhuje miliardy a platí jedny z najvyšších úrokov v eurozóne.
Míňa peniaze, ktoré nemá, na veci, ktoré nepotrebuje cez úvery, a nie cez rast produktivity.
Neinvestuje do výskumu a vývoja nových produktov.
Mení strategické smerovanie bez súhlasu vlastníkov – občanov.
Zmenila pravidlá hry tak, aby ju mohli legálne rozkrádať jej zamestnanci.
Toleruje konflikt záujmov – manažment si robí „kšefty“ na firemné náklady.
Zahmlieva realitu, predstiera, že bez neho by sa firma zrútila.
A vlastníci – teda občania? Tí sú buď prepracovaní, alebo rezignovaní.
Je možný rast bez bolesti?
Keď rastú firmy – bolí to. Nové procesy, nové štruktúry, zmena kultúry, nové pravidlá. Už to nie je o pár ľuďoch v jednej kancelárii, kde si všetci tykajú. Prichádza manažment, reporting, kontroling.
Keď rastú štáty – bolí to. Vidíme to teraz na Ukrajine. Rast jej suverenity a integrácie do západného sveta naráža na imperiálne chúťky Ruska. To sa tiež snaží narásť – no robí to silou, nie hodnotou. A bolí to všetkých.
Keď rastú ľudia – bolí to. Fyzicky aj psychicky. Rastové bolesti detí, puberta, prvé prehry, straty, dezilúzie. Každé vnútorné zrenie niečo stojí. Až bolesť často prinúti človeka pohnúť sa vpred.
Keď má narásť spoločnosť, bolesť je nevyhnutná tiež. Kultúrne zmeny, hodnotové konflikty, ekonomické výkyvy, generačné napätie. Smerovanie spoločnosti nikdy nie je bez trenia. Rast si vyžaduje prehodnotenie minulého, prekonanie strachu z budúceho a najmä ochotu prijať zmenu.
Otázka teda nie je, či rast bez bolesti existuje. Otázka je, či bolesť dokážeme premeniť na vedomý pohyb vpred. Alebo sa ňou necháme zmrzačiť.
Z histórie vieme, že to ide
Slovensko už dokázalo narásť – skrz vojny, rozpadu monarchie, povstanie, porážku Mečiara, ... . Sú momenty v našej histórii, ktoré nám pomohli posunúť sa o level vyššie. Boli bolestivé, ale formujúce. Učili nás, že sloboda nie je zadarmo, že demokracia nie je samozrejmosť a že budúcnosť závisí od toho, kto ju tvorí.
Otázkou týchto rokov je: čo to bude teraz? Aká skúška nás čaká a či ju zvládneme tak, aby sme z nej vyšli silnejší a nie rozbití.
Za posledné roky sme zažili viacero otrasov – covid, chaos Matovičovej vlády, návrat Fica, vojna na Ukrajine, energetická kríza, rekordná inflácia. Namiesto upevňovania dôvery sme dostávali dávky neistoty, populizmu a polarizácie.
A namiesto toho, aby nás tieto skúšky povzbudili k občianskej zrelosti, ženú nás do rúk autoritárskeho režimu. Mnohí už neveria v silu liberálnej demokracie. Upínajú sa k ilúzii poriadku bez diskusie, bez kontroly, bez opozície.
Ak sa z minulých pádov dokázalo Slovensko postaviť, teraz stojíme na prahu novej výzvy: nepodľahnúť únave z demokracie. Nájsť v sebe novú nádej, nových lídrov a nový jazyk – jazyk rešpektu, nie nenávisti.
Možno bude musieť prísť ešte hlbšia rana, aby sme precitli. Ale rast je stále možný. Aj keď bolí.
Záver: Nepostačí len pozerať sa
Nestačí byť pasívnym pozorovateľom zmien. Politika má byť nástrojom pre ľudí – nie pre moc, funkcie a benefity.
Ak tí, ktorí nás chcú viesť, skutočne chápu, čo nás čaká, majú morálnu povinnosť konať inak, než ako konali doteraz. Nestačí hovoriť o spájaní – je potrebné sa naozaj spájať. Nestačí kritizovať – treba ukázať vlastný rozpočet, vlastnú tieňovú vládu, konkrétne návrhy zákonov.
Áno, je to enormne veľa práce. A možno bez okamžitého úspechu.
Ale tak ako v športe, výhra neprichádza len čakaním na chybu súpera. Treba behať po celom ihrisku, osobne pokrývať kľúčových hráčov, bojovať o každý puk a aktívne vytvárať tlak. Výsledok je odmenou za systém, disciplínu a tímovú hru.
Správne vyskladaný tím dokáže poraziť aj najlepšieho hráča na svete. Príkladom môže byť čerstvé finále play-off NHL, kde tím Floridy Panthers opätovne dokázal poraziť Edmonton Oilers, hoci tí mali v zostave Connora McDavida – (podľa mnohých) najlepšieho hokejistu planéty.
To isté platí v politike a spoločnosti: Nezáleží len na tom, kto je najsilnejší. Rozhoduje, kto vie spolupracovať, nepoľaviť a veriť vo víťazstvo tímu.
A Slovensko, hoci unavené a zmätené, stále má šancu taký tím postaviť.
