Vlastnícke práva patria k právam absolútnym. To však neznamená, že človek si so svojím majetkom môže robiť čokoľvek, pretože veci sa môžu užívať len takým spôsobom na aké sú uspôsobené a okrem toho sa musia dodržiavať aj susedské práva, ktoré môžu, niekedy, veľmi zasiahnúť do ľudského osudu. Vlastníci však môžu ostatných vyžadovať, aby do ich práv, všetci ostatní, nezasahovali.
Každý z nás už počul o vyvlastňovaní. Pravdu povediac nechcel by som byť v koži vyvlastňovaného. Musí to byť veľmi nepíjemný pocit, keď sa štát rozhodne, resp. jeho úradníci, že na mojom pozemku sa bude viesť diaľnica alebo stavať nejaká súkromná fabrika, tak ako sa to deje v poslednom čase. Myslím, včera predseda poslaneckého klubu KDH Pavol Minárik to výstižne pomenoval, keď ministrovi hospodárstva SR Pavlovi Ruskovi povedal, že súkromných investorov si kupuje.
Má absolútnu pravdu, pretože inak ako kupovanie sa to nazvať nedá. Dáme vám to, ono...a všetko to zaplatíme my, občania, z daní, ktoré platíme do štátneho rozpočtu. Nikto sa na to nepozerá a ani nikoho, resp. len malej časti, to napadne povedať tak ako to v skutočnosti je, pretože ľudia si myslia, že je normálne ak štát, ktorý je chudobnejší a ktorému takmer nič nepatrí, môže rozdávať len preto, aby ľudia vo voľbách hlasovali, tak ako chcú oni, teda politici.
Právo na vlastníctvo
Ľudia v minulosti museli o svoje práva bojovať. Museli sa pasovať zo štátnou mocou, aby im práva, ktoré patria k základným, ako je právo na život, slobodu, vyjadrovanie myšlienok, vlastníctvo, uznala, resp. aby im do nich nezasahovala. Tieto práva totižto patria k tým, ktoré sú človeku dané od narodenia a niektoré z nich patria už aj nasciturovi, teda dieťaťu v lone materskom.