Mám svoje rána. Ráno, keď sa porežem pri krájaní chleba do prsta, a poviem si au....a sakra, v duchu sa usmejem, lebo je zvláštne usmiať sa pri pohľade na ranu. Tu som, a chcem sa spoľahnúť na známu chuť chleba. Tak by to malo byť, ja si predsa chcem formovať svoje dni, chcem aby boli také-moje.
Prečo som teda tam, kde som? Lebo som chcela, aby to bolo také, aké sme to mali v škole my, lebo zažiť v živote aspoň jednu dobrú učiteľku dá každému veľmi veľa... a tak odpoviem- som učiteľka, lebo sme mali dobrú učiteľku. (áno, pani učiteľka Vierka Š., toto je o Vás..)
Nekončí, len o deň menej trvá. Posledná, a ďalšia prvá.. Sú dni, keď biela nie je biela ani čierna, a ani farebná... Tie dni majú svoju chuť, takú, aká sa dobrovoľne nepreferuje... Dívajú sa cez ne tváre, ktorým nevieme dať človeka. Tváre, ktoré sú vlastne len našimi ilúziami z ľudí ...
