17. marec 2024, 8:42 ráno, vlak z Košíc do Bratislavy
Janusz Kwiatkowski sa oprel v sedadle, cítiac známe chvenie vlaku, ktorý uháňal slovenskou krajinou. Bol to muž pevnej postavy, so šedivými vlasmi, ktoré kedysi bývali čierne ako uhlie. Jeho tvár, poznačená rokmi bystrého obchodovania a nočných ťahov, stále niesla sebavedomý úsmev človeka, ktorý sa vždy dokázal dostať na vrchol. Vedľa neho sedela jeho manželka Monika, ktorá listovala lesklým cestovateľským časopisom, a naproti nim ich sedemročný syn Paweł, ktorý bol prikovaný k oknu a fascinovane pozoroval ubiehajúcu krajinu.
Táto cesta bola zriedkavou rodinnou udalosťou, zmesou práce a potešenia, ktorú Janusz zorganizoval, aby mohli preskúmať Slovensko – krajinu, ktorá pre neho začínala nadobúdať čoraz väčší význam. Jeho spoločnosť, ktorá sa oficiálne zaoberala recykláciou a výrobou priemyselných filtrov, nedávno rozšírila svoje pôsobenie aj za hranice. Janusz však vedel, že skutočné peniaze nebolo v čistom, uhladenom obraze environmentálnej zodpovednosti, ale v tieňoch, v lukratívnom svete odpadového hospodárstva.
Janusz siahol do batohu a vytiahol hrubý sendvič zabalený v voskovom papieri. Vôňa údenej klobásy a cesnaku naplnila kupé a jeho žalúdok začal spokojne škvŕkať v očakávaní. Keď rozbalil sendvič, cítil v sebe hrdosť a spokojnosť. Život sa mu podaril, napriek všetkým rizikám, ktoré podstúpil.
„Monika,“ povedal, pozrel na svoju manželku, „vieš, táto krajina je ešte krajšia, ako som si predstavoval. Mali by sme častejšie podnikať takéto cesty – spojiť prácu s oddychom. Čo myslíš?“
Monika zdvihla oči od časopisu, na perách sa jej objavil jemný úsmev. Bola to krásna žena, dokonca aj po rokoch manželstva a výchovy dieťaťa, s elegantnou postavou a hlbokými očami, ktoré kedysi robili Januszovi kolená mäkkými. „Súhlasím,“ povedala. „Čítala som o Vysokých Tatrách. Nabudúce by sme tam mohli ísť na túru. Bolo by to dobré aj pre Pawła.“
„Určite,“ prikývol Janusz a vzal si poriadny kus sendviča. Slaná chuť klobásy naplnila jeho ústa a on na chvíľu zavrel oči, pociťujúc uspokojenie. „Nič nie je lepšie ako čerstvý horský vzduch a dobré slovenské jedlo, však, Paweł?“
Paweł nereagoval. Jeho pozornosť bola úplne zameraná na svet za oknom, takmer až pritisnutý na sklo. Chlapec zdedil otcovu zvedavosť a vždy sa pýtal na to, ako veci fungujú a prečo sú také, aké sú. Dnes bol však nezvyčajne tichý, pohltený tým, čo sa dialo vonku. „Paweł,“ Janusz ho opäť oslovil so smiechom. „Na čo tam pozeráš? Hory nikam neutečú, vieš?“
Paweł sa konečne otočil k otcovi, zamračený a sústredený. „Tato, čo je to tam?“ opýtal sa a ukázal prstom von z okna. „To vo vzduchu… nevyzerá to ako lietadlo.“
Janusz sa zamračil a naklonil sa, aby lepšie videl. Najprv si nevšimol nič nezvyčajné, iba vzdialené kopce a nebo nad nimi. Potom to zbadal – tmavý tvar, rýchlo sa pohybujúci po oblohe, príliš nízko a rýchlo na to, aby to bolo komerčné lietadlo. Jeho inštinkty, vycibrené rokmi, kedy balansoval medzi legitímnymi a menej legitímnymi podnikmi, sa okamžite prebudili a do chrbtice sa mu vliala nervozita.
„To bude asi vojenské lietadlo alebo niečo také,“ Janusz povedal odmerane, snažiac sa odohnať ten pocit. „Nič, čo by nás malo trápiť.“
Ale Paweł nebol presvedčený. „Pohybuje sa divne,“ trval na svojom. „Nie je to ako žiadne lietadlo, čo som videl predtým.“
Monika, ktorá si všimla obavy v synovom hlase, zdvihla oči od časopisu a otázne sa pozrela na Janusza. „Je všetko v poriadku?“
„Áno, je,“ povedal Janusz a nasadil úsmev. „Iba zvedavý chlapec, to je všetko.“
Ale keď si vzal ďalšie sústo sendviča, ten pocit nepokoja zostal. Tvar na oblohe sa blížil a niečo na ňom ho stále znervózňovalo. V mysli mu na chvíľu preblesla myšlienka na jeho podnikanie, na riziká, ktoré podstúpil, skratky, ktoré využil, a ľudí, ktorých zaplatil, aby jeho operácie zostali nepovšimnuté. Pokrútil hlavou, snažiac sa zahnať temné myšlienky. Toto mala byť relaxačná cesta, nie čas na starosti o prácu.
„Monika, rozhodla si sa už, čo chceš robiť, keď prídeme do Bratislavy?“ opýtal sa, aby zmenil tému. „Myslel som, že by sme sa mohli previezť na lodi po Dunaji. Paweł by to miloval.“
„To znie pekne,“ odpovedala Monika s návratom úsmevu. „Možno by sme potom mohli navštíviť hrad. Počula som, že výhľady odtiaľ sú úžasné.“
„Dokonalé,“ povedal Janusz a jeho nálada sa opäť zlepšila. „Urobíme si z toho výlet. Iba my traja. Žiadny biznis, žiadny stres, iba–“
Prerušil ho náhly, ohlušujúci rev. Vlak prudko trhol, vrhol ho späť na sedadlo. Sendvič mu vypadol z rúk a okamžite sa svet za oknom ponoril do plameňov a dymu. Sila výbuchu bola ohromujúca, prenikla cez vlakové vagóny s burácajúcou silou.
Janusz inštinktívne siahol po synovi, srdce mu bilo ako o závod. „Paweł! Monika!“ zakričal, ale jeho hlas sa stratil v chaose. Kupé bolo plné kriku, piskotu kovu a odporného zvuku rozbíjajúceho sa skla. Vlak sa pod silou explózie zohýbal a ďalšia vec, ktorú Janusz vedel, bola, že ho odhodilo na podlahu, bolesť vybuchla v jeho boku pri náraze.
Posledné, čo videl, bola vystrašená tvár jeho syna, ako sa načahoval za ním, a potom všetko potemnelo.
Keď sa prach usadil a ozvena výbuchu stíchla v diaľke, trosky vlaku ležali pokrútené a rozbité v tichej slovenskej krajine. S nimi bola zničená aj životná dráha a ambície Janusza Kwiatkowského, zanechajúc len trpkú iróniu, že v konečnom dôsledku ho žiadne množstvo peňazí či moci nemohlo ochrániť pred dôsledkami života, ktorý si vybral.
