Bol chladný ranný deň, keď sa Janko objavil pred dverami rehabilitačného centra. Napriek ročnému obdobiu mal bundu zapnutú až po krk a vlasy mu zakrývali polovicu tváre, akoby sa chcel schovať pred svetom, ktorý už dávno nebol bezpečným miestom. V ruke držal knihu — starú, v plátne viazanú, s ošúchaným názvom, ktorý poznal naspamäť. Slovenské rozprávky. „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“. Rozprávka, ktorú čítaval Eliške, rozprávka, ktorá bola ich spoločným jazykom s Olenou.
Keď vošiel dnu, okamžite ho zasiahla ťaživá atmosféra. Chodby, zvyčajne plné hlasov a šuchotu vozíkov, boli tentoraz podozrivo prázdne. Sestry hovorili tichšie, lekári sa naňho pozerali rozpačito. Niečo nebolo v poriadku. S každým krokom Janko cítil, ako mu srdce bije rýchlejšie, silnejšie, akoby sa ho snažilo varovať pred tým, čo sa chystá dozvedieť.
Pristúpil k recepcii. Staršia žena sediaca za stolom sa naňho pozrela, akoby ho nevedela zaradiť, no o chvíľu si vzdychla.
— Hľadáte... Elišku?
Janko prikývol. Žena vstala. Sklopila zrak a potom pokrútila hlavou.
— Je mi to ľúto. Dievčatko zomrelo v noci. Ticho... pokojne. Už jej nebolo pomoci.
Slová ho zasiahli ako úder do hrude. Ustúpil o krok. Nič nepovedal, len prikývol. V jeho očiach niečo prasklo, no nevytiekla ani jedna slza. Poznal smrť. Zvnútra. Ale táto — tá bola iná. Bola ako vytrhnutie posledného stebla nádeje zo zeme.
Po chvíli žena dodala:
— Ale bola tu Olena. Prišla krátko po tom, čo sme sa to dozvedeli. Vošla do izby, potom do administratívy... a odišla. Nik ju nezastavil. Nechcela s nikým hovoriť. Povedala len, že musí ísť. Vyzerala... zle. Naozaj zle. Niekto ju videl, ako sa vydala smerom k mostu.
Janko nečakal. Odišiel bez slova. Dvere centra za ním zavŕzgali a studený vzduch mu udrel do tváre ako bič. Bežal. Cez alejku, cez malý parčík s mladými stromčekmi, cez autobusovú zastávku, kde naňho dvaja starší ľudia pozerali s podivným nepokojom. Nezáležalo mu na tom. Bežal ako človek, ktorý vie, že ešte môže stihnúť. Že ak to nestihne, nikdy si to neodpustí.
Keď dobehol k rieke, na chvíľu sa zastavil. Váh bol divoký, tmavý, lesknúci sa oceľovo v bledom rannom svetle. Prúd bol rýchly, niesol v sebe konáre, lístie, ozvenu niečoho neuchopiteľného. Janko sa nervózne rozhliadal. Kričal. Volal jej meno.
— Olena! Olena, si tu?
Odpovedalo mu len ticho. A vietor.
A vtedy ju uvidel.
Telo.
Pomaličky plávajúce stredom rieky, s vlasmi rozprestretými vo vode ako riasy. Kabát nasiaknutý vodou, uvoľnené ramená. Tvár bledá, takmer priesvitná, zatvorené oči.
V prvej chvíli ostal ako skamenený. Čas sa zastavil. V hlave mu hučala prázdnota, a potom — ako blesk — sa mu v mysli vynorila jedna myšlienka, jedna spomienka, jedno slovo, ktoré sa objavilo ako zaklínadlo:
Zakliata panna z Váhu...
V rozprávke bola panna zakliata, uväznená v prúdoch rieky, a len ten, kto bol iný, kto bol divný — divný Janko — ju mohol zachrániť. Nie rytier, nie princ, ale Janko. Taký ako on — nehodný, z iného sveta.
A vtedy pochopil. Tento príbeh nebola len rozprávka. Bola to metafora ich života. Olena bola panna zakliata v bolesti, vo vojne, v strate. A len niekto, kto bol sám ponorený do temnoty, kto poznal chuť vylúčenia, kto poznal jazyk straty — ju mohol pochopiť. Mohol ju vytiahnuť.
Jeho telo sa zachvelo, ale nie od zimy. Od rozhodnutia.
Zhodil bundu. Hodil knihu na breh. Topánky si vyzul jediným pohybom. Nepremýšľal. Vbehol do vody. Váh bol ľadový, trhal, ťahal ho dolu, ale nemyslel na seba. Jeho oči boli upreté len na ňu — bielu, nehybnú, pomaly odplávajúcu.
A tak, s poslednými silami, s posledným nádychom vôle, vrhol sa dopredu.
To bol okamih.
To bolo rozhodnutie.
To bol koniec — a začiatok.
---
Voda ho zasiahla ako stena — nie ľadová, ale živá, zúrivá, akoby sa celá rieka náhle prebudila z letargu a rozhodla sa zistiť, kto si dovolil rušiť jej sen. Janko sa ponoril po krk, potom hlbšie, zápasiac s prúdom, ktorý nepoznal zľutovanie. Váh ním trhal, vtiahol ho, tancoval okolo jeho tela ako zlomyseľný duch. Ale on nemyslel na seba. V jeho očiach bola iba ona — nehybná postava unášaná prúdom, biela ako snehové vločky topiace sa v jarnej vode.
Plával zo všetkých síl. Ramená ho ťahali vpred, nohy kopali vodu ako v detských spomienkach, keď sa v lete kúpal v horských potokoch. Lenže teraz nebol smiech, nebol brat, nebol otec na brehu. Bol len krik v jeho hlave. Ešte kúsok. Ešte jeden pohyb. Ešte jeden nádych.
Zdalo sa mu, že ju už takmer dosahuje. Natiahol ruku. Prsty sa dotkli kabáta. Ešte chvíľa. Ešte moment. Ale Olena bola ťažká, bezvládna. Voda presiakla jej odev, vlasy jej oblepovali tvár, akoby si ju sama rieka chcela nechať pre seba.
Janko na chvíľu uviazol — medzi ňou a sebou, medzi životom a smrťou.
Cítil, ako jeho telo slabne.
Ruky odmietali poslúchať. Nohy začali klesať. Prúd sa mu tlačil do úst, do nosa, do pľúc. Začal kašľať, snažiac sa udržať hlavu nad hladinou. Voda bola všade — v jeho očiach, v ušiach, v myšlienkach. Každý pohyb ho stál čoraz viac.
Ešte nie. Ešte nie teraz, opakoval si. Ešte len raz… ešte ju len pritiahnuť k brehu…
Ale vtedy pocítil, že jeho telo je ťažšie než voda.
Cítil, ako ho opúšťajú sily — nie prudko, nie dramaticky, ale pomaly, akoby ho svet prestával držať vo svojich dlaniach. Akoby sa sám púšťal zo svojho objatia.
Voda vnikla do jeho pľúc. Začal sa dusiť. V očiach sa mu objavili záblesky a potom tma, ktorá krúžila na okrajoch vedomia ako vlk okolo unavenej obete.
Vtedy, v tej poslednej chvíli, si spomenul na svoje básne. Na ten papier, ktorý držal na brehu. Slová, ktoré písal nocami v samote, pri okne, pod svetlom jednej lampy. Poéziu, ktorá bola jeho jediným jazykom porozumenia. Jeho únikom. Jeho srdcom.
Spomenul si na Elišku — jej smiech, jej otázky, jej drobné ruky, ktoré zvierali jeho prsty, keď rozprával o zakliatej panne. Spomenul si na Olenu, sediacu ticho bokom, so slzami v očiach, keď počúvala rozprávku, ktorá mala byť záchranou. Spomenul si na Matejovu tvár — rozmazanú, zabudnutú, ale stále prítomnú, boľavú ako rana po nedopísanom liste.
A nakoniec — spomenul si na seba. Na toho chlapca spod Váhu, ktorý nikdy nikam nezapadol. Ktorého svet považoval za príliš čudného, príliš tichého, príliš citlivého.
A pochopil niečo, čo bolelo viac než voda v pľúcach.
Že možno naozaj bol zakliaty Janko. Ten, čo nezachraňuje — ale hynie, keď sa o to pokúša.
Nebolo už síl. Nebolo už nádeje. Telo kleslo a ruky, ktoré ešte pred chvíľou bojovali, sa uvoľnili. Všetko stíchlo. Voda sa stala jedinou realitou. Mäkkou, temnou prikrývkou, ktorá ho objímala, akoby ho chcela uspávať.
Posledná myšlienka, ktorá mu preletela hlavou, bola ako záblesk na hladine vody:
„Aj keby som mal zomrieť, nech zomriem s tými, ktorých som chcel zachrániť.“
A potom — nič.
Len Váh.
Rieka, ktorá stále plynula.
---
Kuchynské hodiny ticho odbili šesť, keď sa Mária po tretí raz pozrela na vchodové dvere. V byte vládlo ticho, ktoré sa nedalo pomýliť s nijakým iným — nebolo to ticho večerného pokoja, ale to, ktoré prichádza ako hmla pred búrkou, ťažké, napäté, plné nepokoja.
Olena odišla z domu zavčas rána. „Idem do centra,“ povedala, a táto jediná veta stačila, aby sa Mária vrátila k svojim činnostiam. Ale teraz, keď sa zvečerievalo a z pece vychádzalo len tiché, nerovnomerné dunenie, niečo v nej sa začalo lámať.
Prišla k oknu. Pootvorila ho, nech studený vzduch prenikne dnu a rozptýli dusivý pach varenej kapusty. Dole ulica tonula v šere, lampy sa rozsvecovali jedna po druhej, akoby neochotne. Ale to nebolo to, čo upútalo jej pozornosť.
Nad riekou, kde sa horizont stretával s líniou stromov, niečo blikalo. Červeno-modré svetlá — pulzujúce, nemé, zlovestné. Medzi nimi sa pohybovali drobné postavy ľudí, priveľmi zreteľné, priveľmi systematické. Mária nebola hlúpa. Vedela, že tam nebola žiadna dopravná nehoda, žiadna zápcha. Vedela, že svetlá pri rieke po súmraku znamenajú len jedno.
Zachvela sa. Siahla po kabáte, prehodila si šatku cez hlavu a bez slova vybehla z domu. V papučiach, s rozopnutým gombíkom pri krku, bežala ulicami Nového Mesta, ktoré teraz vyzerali ako maketa — mŕtva, nehybná, neprítomná.
Keď dorazila na breh Váhu, náhle sa zastavila.
Pri samotnej vode stálo niekoľko policajných áut, policajná páska sa tiahla pozdĺž nábrežia a medzi nimi — záchranári v červených kombinézach a policajti v žltých vestách. Na brehu ležali dva čierne vaky. Vedľa nich — dvaja zdravotníci mlčky držiaci kyslíkové masky, akoby stále nedokázali pochopiť, že už nie sú potrebné.
Mária pristúpila pomaly, s váhaním, ktoré sa zmenilo na úzkosť.
— Olena… — zašepkala.
Príslušník, mladý chlapec s bledými lícami, sa na ňu pozrel s obavou.
— Pani... ste príbuzná?
Mária prikývla. Policajt zaváhal, potom si zložil čiapku.
— Našli sme telá. Žena — pravdepodobne vaša neter. A mladý muž… nemali pri sebe doklady, ale niekto ho spoznal. Vraj sa volal Janko. Snažil sa ju zachrániť.
V tých slovách nebol pátos. Bola tam bezmocnosť. Mlčiaca, trasľavá pravda.
Mária nepadla. Nekričala. Len tam stála. Pozerala na rieku, ktorá bola znovu pokojná, akoby nikdy nepoznala drámu. Tiekla ďalej — bez pamäti, bez milosti.
Záchranári vyťahovali telá pomaly, opatrne, s tou jemnosťou, ktorú možno vyhradiť len pre mŕtvych. Jeden z nich si kľakol a prikryl tváre sivým plátnom.
Policajti sa obrátili k autám, niektorí sa zastavili v mlčaní. Nikto nič nehovoril.
A vtedy jeden z nich, starší príslušník so sivou bradou, zdvihol zrak.
— Tam… pozrite.
Všetci zdvihli hlavy. Nad riekou, vysoko, takmer na hranici úsvitu a noci, krúžil osamelý sokol. Krúžil pomaly, majestátne, roztiahol krídla ako znak. Akoby pozoroval z výšky — nie zo zvedavosti, ale so starosťou.
— Sokol nad Váhom, — zašepkal jeden zo záchranárov. — Vyzerá to zvláštne.
Ale Mária sa nepozerala na oblohu. Pozerala na vodu. A vtedy, napriek chladu, napriek bolesti, spojila ruky a povedala potichu, s úzkosťou a pokojom zároveň:
— Lebo možno to nebol koniec. Možno si boli navzájom posledným svetlom.
Rieka ticho šumela. Sokol zmizol.
A noc opäť klesla nad Nové Mesto.
