Bolo chladné predpoludnie, keď Olena vyšla z domu. Jar v Novom Meste nad Váhom prichádzala pomaly, akoby nesmelo, nechcela príliš prudko zahnať zimu. Vo vzduchu voňala mokrá zem a vzdialený dym z pecí. Slnko sa nesmelo predieralo cez mraky, osvetľujúc fasády domov na hlavnom námestí mesta.
Olena si natiahla kapucňu na hlavu, hoci nepršalo. V ruke držala pokrčený kúsok papiera – nákupný zoznam od Márie. Chlieb, mlieko, zemiaky, múka. Nič viac, nič menej. Rodina počítala každý cent a Olena dobre vedela, že aj takáto krátka prechádzka na nákup je určitým spôsobom luxus – únik z domu, z ťažkého vzduchu každodennosti.
V obchode bol ruch. Ľudia sa pohybovali medzi regálmi, tlačili vozíky naplnené po okraj. Nad hlavami hralo rádio a pokladníčky s mechanickou presnosťou blokovali tovar. Olena si vzala košík a zamierila k oddeleniu s pečivom. Všetko robila mlčky, ako vždy – so sklonenou hlavou, neviditeľná, cudzia. No práve vtedy, pri chladničkách s mliečnymi výrobkami, začula hlasy dvoch mužov.
– Sú všade… Ukrajinci. Strkajú sa do všetkého. Prídu, berú prácu, byty… A tvária sa, že im všetci niečo dlžíme.
– Mali by sa zbaliť a odísť – dodal druhý – Kto im tu čo sľúbil? Že im zaplatíme útek? Každý deň niečo chcú.
Olena strnula. Stála bez pohnutia, predstierajúc, že hľadá syr. Slová padali voľne, bez hanby, akoby boli vo svojom svete, kde cudzinci neexistovali. Nevedeli, že dievča s kruhmi pod očami vedľa nich rozumie každému slovu a nesie v sebe viac bolesti, než si dokážu predstaviť.
– A tie ženy… Niektoré si vymýšľajú nepredstaviteľné príbehy, len aby získali azyl. Plačú pred kamerami, ale kto vie, čo robili tam u seba?
Zalapala po dychu. Neodpovedala. Nepohla sa. Len silnejšie zovrela rúčku košíka a rýchlo sa otočila smerom k pokladni. Syr ostal na polici.
Cesta domov bola tichá. Rieka, ktorej brehy sa nesmelo zazelenávali, plynula vlastným rytmom. Míňala niekoľko chodcov – nikto sa nezastavil. Bola len ďalšou tvárou. Chodkyňou. Mlčiacou ženou. Tieňom.
Keď vošla do domu, Mária čakala v kuchyni. Na stole ležala obálka – sivá, s pečaťou, ktorú Olena okamžite spoznala. Zastala vo dverách. Nemusela sa pýtať.
– Olena… prišlo to z Kyjeva – povedala Mária potichu, s bolesťou v hlase. – Zo Silových zložiek Ukrajiny. Oddelenie osobných záležitostí.
Olena nesiahla po liste hneď. Stála, upretá na obálku, akoby mala vybuchnúť pod dotykom. Mária dodala:
– Môžeš… prečítať, keď budeš pripravená.
Ale Olena už vedela. Vnútri cítila chlad, ktorý ju prenikol od nôh po hlavu. Vzala obálku a pomaly vyšla z kuchyne. Vošla do kúpeľne, zavrela dvere.
Sadla si na okraj vane, než roztrhla papier. Text bol jednoduchý. Formálny.
S hlbokým zármutkom oznamujeme, že rotmajster Dmytro Hrycenko padol na poli slávy 2. apríla 2022 v oblasti Avdijivky, brániac územie Ukrajiny pred ruským okupantom. Jeho oddanosť vlasti a odvaha zostanú príkladom pre budúce generácie.
List podpísaný, opečiatkovaný. Oficiálny. Pravdivý.
Olena sklonila hlavu a plakala. Nie tak, ako sa plače pri smutnom filme. Nie tak, ako sa plače do vankúša. Bol to nemý krik duše, ktorý trhal jej vnútro. Dmytro… Jej Dmytro. Ten, čo ju bozkával na čelo, než odišiel do vojny. Ten, ktorý vždy hovoril: „Ešte bude dobre. Uvidíš.“
Zostala sama. Bez neho. Bez Katji. Bez domova. Bez krajiny.
Po dlhšej chvíli si utrela tvár. Pozrela sa do zrkadla. Nevidela tam seba – len tvár, ktorá kedysi patrila niekomu šťastnému. Teraz bola iná. Mŕtva.
Otvorila dvere. Mária čakala, znepokojená, pripravená objať ju, plakať s ňou. No Olena len prikývla.
– Idem do centra – povedala potichu. – Musím niečo robiť. Musím… nemyslieť.
Mária ju nezastavila. Vedela, že práca medzi inými je jediný spôsob, ako nedovoliť spomienkam, aby ju celkom pohltili.
Olena vyšla. Prechádzala cez most nad Váhom, nesúc v sebe ticho a smrť. Ale aj – napriek všetkému – pohyb. Tieň žil. Zraňoval. Ale nezomrel.
---
Ráno bolo hmlisté a vzduch presiaknutý vlhkosťou – akoby samotná rieka dýchala spolu s mestom, vysielajúc zo svojho dna šepkané príbehy. Nové Mesto sa prebúdza pomaly, neochotne, ako človek ponorený v sne, ktorý vie, že realita prinesie len utrpenie. Olena kráčala dláždenou uličkou vedúcou k rehabilitačnému centru, ako vždy bez náhlenia, s tvárou ukrytou v golieri kabáta. V ruke držala tenkú knižku s rozprávkami. Našla ju nedávno na polici v knižnici centra — starú zbierku slovenských ľudových povestí, so zožltnutými stranami a ilustráciami pripomínajúcimi detské sny.
Dnes mala prečítať Eliške rozprávku o „Zakliatej panne vo Váhu a divnom Jankovi.” Dievčatko túto rozprávku zbožňovalo – najmä okamih, keď Janko vstupoval do rieky, aby zachránil zakliatu pannu, uväznenú silami prírody. Eliška sa vždy smiala, keď Olena napodobňovala hlas odvážneho hrdinu, a potom stíchla, keď sa príbeh ponoril do melanchólie, ako sama rieka Váh.
Dvere centra zapraskali známo, keď vošla dnu. Bolo ticho. Príliš ticho. Zvyčajne už vo vstupnej hale bolo počuť detské hlasy, škrípanie koliesok vozíkov, výkriky zdravotných sestier. Tentoraz bolo ticho hluché, lepkavé, takmer podozrivé. Olena prešla chodbou do miestnosti, kde sa zvyčajne nachádzala Eliška. Ale posteľ bola prázdna. Starostlivo ustlaná. Na stolíku neboli žiadne kresby. Na parapete neležali farebné ceruzky.
Vošla do administratívy. Sekretárka, staršia žena so smutnými očami a kopou papierov pred sebou, sa na Olenu pozrela s váhaním.
– Eliška… – začala Olena, cítiac, ako sa jej hlas zadrhol v hrdle. – Môžem sa opýtať, kde…?
Žena si zložila okuliare a položila ich na stôl. Chvíľu mlčala, potom siahla po papier.
– Je mi to ľúto. Eliška zomrela v noci.
Olena cítila, ako v nej všetko zhaslo. Akoby jej srdce na chvíľu prestalo biť. Akoby svet, už aj tak krehký, sa ešte viac rozpadol, zanechávajúc len tichý, trhajúci zvuk.
– Mala pokročilý nádor… Bojovala statočne, ale… už nebola nádej – dodala potichu sekretárka.
Olena sa bez slova otočila. Prešla chodbou, míňajúc ľudí, ktorí ju chceli zastaviť, opýtať sa, čo sa stalo, ale ona už ich hlasy nepočula. Jej telo bolo prítomné, ale duša sa zosunula niekam hlboko, do vnútornej priepasti, kam neprenikal žiadny zvuk, žiadne svetlo.
Vyšla von. Necítila chlad, hoci vietor fúkal priamo do tváre. Kráčala ďalej, bez cieľa, viedol ju len zármutok. Nakoniec sa ocitla na moste nad Váhom – na tom istom, na ktorý často pozerala z okna v dome Márie. Teraz tam stála, držiac sa zábradlia, hľadiac do prúdu rieky.
Voda tiekla lenivo, tmavá a ťažká, akoby aj ona bola vedomá si smútku. Tiekla – nezaujímajúc sa o stratu, smrť, vojnu. Tiekla rovnako, ako vtedy, keď sa Eliška usmievala, keď Katja urobila prvé kroky, keď ju Dmytro objal naposledy.
Zakliata panna… pomyslela si Olena. Tá, ktorú pohltil prúd a čakala. Možno aj ja som zakliata? Možno ma Váh zavolá? Možno Janko nepríde?
Chcela kričať, ale už v nej nezostali žiadne sily. Slzy tiekli potichu, bez zvuku, nešklbali ani nekričali. Bol to plač ľudí, ktorí prekročili hranicu bolesti. Keď už nezostáva nič. Keď ťa svet vyzlečie zo všetkej nádeje, z každej lásky, z každej rozprávky.
Bola pripravená? Nevedela. Nemala už predsa kam sa vrátiť. Most bol studený, rieka tichá. Ale niekde z diaľky sa ozval detský smiech – možno z parku, možno z minulosti. Možno to bol len hlas spomienky.
Olena stála nad riekou dlho, bez pohnutia. Držala sa zábradlia, akoby v ňom hľadala zakorenenie. Privrela oči. V hlave počula Eliškin hlas:
– Pani Olena, a bola panna naozaj zakliata?
Vtedy neodpovedala. Neodpovedala ani teraz.
Váh tiekol ďalej.
A Olena – hoci nik nevedel, čo sa rozhodne – stále stála na moste.
