Mal som víziu o nájdení večnosti. Nachádzam ju cez riadky.
Píšem, lebo je to ventil, forma meditácie a sebapoznávania. Žijem, aby som mohol písať. Lebo láska je chorá a nepoznám liek. Z lásky sme spravili dvojsečnú zbraň, požieranú penismi a vagínami po celom svete. Je požieraná skepsou. Je požieraná nami, aby sa mohla pretransformovať na sladkú melanchóliu, ktorá potom požiera nás, a ju požierajú slová, víno, drogy a ďalšia chorá láska (Ak máme smolu).
Ja radšej píšem. O nej, o mne a o všetkom s ňou spojené. A s ňou je spojené všetko. Všetci ju dávame a príjmame, chceme ju dávať a príjmať, len málokto ju zavrhne. Napriek tomu, že je promiskuitná (Všetci sme). Monogamia je krásny, no krehký ideál.
Mám víziu o nájdení večnosti. Je v riadkoch tých velkých, tých malých a aj tých mojich. Oni ju našli. Pár z nich. A rátajú aj s láskou. Len v inej forme, obsah je rovnaký(skoro). Je v tónoch a akordoch, vo farbách a plátne, v kameni a v slovách. Večnosť, našli akoby náhodou, tí stratení. Blázniví géniovia opití pátosom, spálení šialenstvom.
