Mysel zahmlená pivom, vínom, umelou eufóriou, a predsa jasná. Géniovia svojej doby, vrhajúci plavý kužel svetla do tmy konzervatívnej formy. Liberáli opití šialenstvom a slobodou, spútaní okovami (pseudomorálky) spoločnosti v Alcatraze. Píšu, pijú, myslia a cestujú. Frisko je ich sinavým táborom, jasným ohniskom hipsterov v umelých kruhoch humanity.
Ona podrobne skúmala štrbinu vo dverách výťahu. On podrobne skúmal jej štrbinu tak pred štvrť hodinou. Teraz neprítomne pozeral do zeme a nevedel čo povedať. Ona nevedela čo s tým, s ním a s tým čo bolo. Ona bola tmavovlasá temperamentná slečna, s fantastickou figúrou a on bol blázon.
Mal som víziu o nájdení večnosti. Nachádzam ju cez riadky. Píšem, lebo je to ventil, forma meditácie a sebapoznávania. Žijem, aby som mohol písať. Lebo láska je chorá a nepoznám liek. Z lásky sme spravili dvojsečnú zbraň, požieranú penismi a vagínami po celom svete. Je požieraná skepsou. Je požieraná nami, aby sa mohla pretransformovať na sladkú melanchóliu, ktorá potom požiera nás, a ju požierajú slová, víno, drogy a ďalšia chorá láska (Ak máme smolu).
Láska je podivná. Včera si o nej sníval, dnes ju máš a zajtra o ňu prídeš. Len tak. Musí to tak byť. Všetko má začiatok a koniec. Nie je to len hlúpe klišé. Je to fénixov efekt. Sme zacyklení.
