Nalejme si čistého vína. To je mimochodom niečo, čo zvyknem robiť pomerne často. Pokojne mi hovorte alkoholik, možno mám k nemu beztak blízko, avšak všetky vtipy bokom.
V Paríži v piatok umrelo 128 ľudí a ďalších 200 bolo zranených. Napĺňa ma to obrovským smútkom. Číslo 128 ostane pravdepodobne pevne ukotvené v mojej pamäti. 128 životov, ktoré skončili predčasne a navyše rukou pomýlených radikálov, ktorí si tú ľútosť zaslúžia tiež, napriek tomu, že to je pre mňa prakticky nemožné ju k nim cítiť.
Možno si hovoríte, že ľudia vo vojnových zónach umierajú v takýchto počtoch bežne a na dennom poriadku. Možno si dokonca hovoríte, že pred dvoma týždňami umrelo v lietadle cez 250 ruských turistov a nemalo to taký impact na spoločnosť ako Paríž.
A máte pravdu. Avšak, pri lietadle z Ruska nebolo ihneď jasné, že je to čin radikálov. Vyšetrovatelia pracovali s viacerými verziami a emócie a zhrozenie zo zbytočnej smrti pomerne dosť ochablo a v momente keď sme prišli na to, že sú za tým tí istí ľudia ako za útokmi v Paríži to už žial nebolo také aktuálne.
Sme však Európania a myslím, že je logické ak sa nás tragédia ktorá sa stane na našom kontinente emočne dotkne viac. Tým v žiadnom prípade nechcem tvrdiť, že zbytočné a nevinné obete vojnových konflitkov za bránami európy sú menejcenné. Cítim rovnakú ľútosť a zdesenie nad akýmkoľvek zbytočným násilným činom.
Týmto textom by som však primárne len rád vyjadril svoj hlboký zármutok, súcit a sústrasť pozostalým a francúzkemu národu. Priatelia nepodlahnime prosim xenofóbnym a pravicovým názorom. Nezacyklime sa v kruhu nenávisti, rasizmu a neznášanlivosti. Toto všetko sme už ako európania absolvovali a nič pozitívne nám to neprinieslo. Poučme sa z vlastných chýb a vykročme k svetlejšej budúcnosti. Imigrant nemusí byť nutne terorista, tak ako kresťan nemusí byť nutne dobrý človek. Otvorme oči, zatvorme predsudky, dajme ban xenofóbií, ale hlavne buďme ľudmi. Ak nimi nie sú oni, buďme nimi aspoň my. Bez ohľadu na rasu, náboženstvo, či národnú príslušnosť.
