Každému by dnes už malo byť jasné, že ruská armáda kolabuje na bojisku, zatiaľ čo Putin v televízii vysiela vyšinuté prejavy, v ktorých pod hrozbou nukleárnej vojny vyžaduje poslušnosť od zvyšku sveta. Armáda je obraz krajiny, a tak pred našimi očami kolabuje nielen ruská armáda, ale aj celé Rusko.
Ako k tomuto došlo? Ako je možné, že Rusko je v situácii, v akej je?
Toto nie je len akademická alebo historická otázka. Nič vo svete nie je dnes aktuálnejšie ako to, čo sa robí v Rusku. Najmä preto, lebo Rusko má 5900 (zhruba) nukleárnych hlavíc a vyhráža sa, že ich ide použiť. Preto je dobré porozumieť tomu, odkiaľ Rusko prichádza a kam môže ísť.
Pred vojnou Ukrajine skoro nikto nedával žiadnu šancu. Otázkou bolo len to, ako dlho bude trvať, kým Ukrajinu obsadí Rusko. A hovorím „obsadí“ pretože veľa vojenských expertov malo pochybnosti, či bude Ukrajina vôbec bojovať. Takže to nebol len Putin, kto sa kompletne mýlil. Celý svet sa mýlil v odhade, ako sa bude vojna vyvíjať.
Jediný, kto do určitej miery predpovedal dnešnú ruskú situáciu na bojisku, bol ruský povstalec z Donbasu a dnes obvinený vojnový zločinec Girkin (obvinený Holandskom zo zostrelenia malajzijského lietadla nad Ukrajinou v roku 2014, s 298 obeťami) ktorý povedal pred vojnou ako hovorím v článku že je neskoro na to aby Rusko porazilo Ukrajinu. Nie preto že rozumel histórii ale preto že rozumel vojenskej pripravenosti.
Napísal som niekoľko článkov o vojne na Ukrajine, kde - okrem nadávania na Putina - idem do detailov a rozoberám politickú situáciu vo svete, vo vzťahu k ruskej agresii voči Ukrajine a k tomu, čo všetko prispelo k terajšej situácii. Všetko, čo tam spomínam, platí a vysvetľuje dnešnú situáciu:
Zle vycvičená, úboho vedená, slabo vybavená, amorálna ruská armáda
Mafiánsky koloniálny ruský štát, ktorý okráda, oblbuje, utláča vlastné obyvateľstvo
Ruský štát, kde nik nevie, čo je pravda a čo je klamstvo - ani cár, ani jeho vazali
Európa a západ, ktorý pochopil, že nemôžu ďalej tolerovať mafiánsku politiku a správanie ruského štátu
Jedny z najdrastickejších ekonomických sankcií, aké kedy boli uvalené svetom na inú krajinu - na Rusko
Obeťou je Ukrajina, krajina, ktorá sa 20 rokov snaží o demokraciu. A keď to už vyzerá, že môžu uspieť, tak je bez objektívnej príčiny napadnutá susedným štátom, aby jej v tom zabránil
Vyššie sú príčiny - priame príčiny dnešného stavu vo vojne. Tie sú dôležité, ale ešte dôležitejšie sú tie nepriame priame príčiny ktoré priviedli priame príčiny. A o tých je tento článok.
Začiatočný bod pre diskusiu je skutočnosť, že čímkoľvek trpí Rusko, nie je náhoda, a nie je to len Putin. A akékoľvek výhody má dnes Ukrajina nad Ruskom, výhody ktoré jej dovoľujú doslova kopať Rusko do riti na bojisku, to isto tiež nie je náhoda. Všetko to má historické korene, ktoré sú hlboké a komplexné, ale nie príliš komplikované.
A hneď sa dostanem k podstate veci. Vo všetkých článkoch zdôrazňujem imbecilitu Putina napriek tomu, že pokiaľ sa skrýval pred Covidom v bunkri, extenzívne študoval históriu. Ale to nie je len nadávka, ako si asi mysleli mnohí čitatelia, keď tie články čítali, i keď to je aj nadávka. Najmä chcem povedať, že človek, ktorý trochu rozumie histórii, by pravdepodobne konal veľmi odlišne od Putina. Putin - ako som niekoľkokrát uviedol - „nerozumie historickému vývoju“. Teraz pôjdem ďalej a poviem, že nikto (vo všeobecnosti) v Rusku nerozumie historickému vývoju - ani väčšina ruských historikov. A hlavná príčina je v tom, že Rusko nemalo vo svojej tisícročnej histórii skoro žiaden historický vývoj. Ako som už detailne spomínal v inom článku, Rusko má jeden historický model - šablónu, ktorá sa opakuje tisíc rokov.
Rusko nepozná historický vývoj, pretože v Rusku existoval len historický začarovaný kruh. A to bolo a je násilie a krutosť voči susedom a represia voči vlastnému národu. To je ruská história v kocke. Ten začarovaný kruh sa nepretrhol v roku 1991, keď sa rozpadol Sovietsky zväz - i keď pár rokov to vyzeralo, že sa konečne pretrhne. Nestalo sa, prišiel Putin a preto sme pred nukleárnou vojnou.
Ak niekto študuje len ruskú históriu - ako mnohí ruskí historici - nikdy neobjaví historický pokrok, lebo tam neexistuje, určite nie v politickej dimenzii. Zhodou okolnosti, historickou zhodou - čo je veľmi dôležité - ani Čína nemala skoro žiaden historický vývoj, presne ako Rusko, i keď Čína má štyritisícročnú históriu. A preto sa o Rusku hovorí často viac ako o ázijskej, než o európskej krajine - presne pre túto historickú podobnosť Číne.
Znova odbočím. Čínska história je trochu odlišná od ruskej, ale nie omnoho. Rusko má cára, Čína má cisára. Rusko aj Čína majú aristokraciu, ktorá je za všetko čo má, viac-menej závislá na cárovi/cisárovi - často aj za svoje vlastné životy. Čína aj Rusko prešli z polofeudálnej spoločnosti do komunistickej diktatúry. Čína a aj Rusko vlastnia desiatky až stovky miliónov vazalov, svojich občanov, ktorí nie sú považovaní za ľudí, ale skôr za surovinu pre štát. Fundamentálny rozdiel medzi históriou Ruska a Číny je v tom, že Rusko je expanzívne a vždy sa pozerá von (čo ukradnúť a koho si podmaniť), naproti tomu Čína sa historicky pozerá dnu a zvyšok sveta ignoruje a považuje za barbarov, ktorých treba držať za Čínskym múrom. Vrátane Ruska, ktoré za ostatných 300 rokov ukradlo Číne státisíce štvorcových kilometrov územia. Nedávna čínska agresívna zahraničná politika ide kompletne proti čínskej histórii, a pochybujem, že niečo dosiahne.
Otec myšlienky „historického vývoja“ je nemecký filozof začiatku 19. storočia Georg Hegel. Hegelova myšlienka, že história má nejakú logiku, bola radikálna a šokujúca. Hegel je jeden z najkomplikovanejších filozofov v histórii a má mnoho interpretácií. Niekedy si tie interpretácie doslova protirečia. Nám stačí vedieť, že dialektika a filozofia histórie ako ich popisujem, sú bežne interpretované tak, ako ich tu používam.
Ten istý Hegel je tiež otec dialektiky, na ktorú nadväzoval Marx svojou materialistickou dialektikou. Marx sa sám považoval za pokračovateľa Hegela. Rusi a ruskí historici o Marxovi určite počuli. Ako teda nemohli počuť o historickom vývoji? A na toto je jednoduchá odpoveď. Je to preto, lebo Marx zredukoval hlbokú Hegelovu myšlienku o historickom vývoji na ekonomickú otázku. Pre Marxa je - ako všetci vieme - celá história o ekonomickom vývoji a najmä o vlastníctve výrobných prostriedkov. Ak sa na Rusko pozrieme len z pohľadu vlastníctva výrobných prostriedkov, tak vidíme nejaký vývoj. Cár a aristokracia vlastnili všetko až do revolúcie, po revolúcii všetko vlastníctvo prešlo do rúk štátu. Ale po rozpade ZSSR bolo skoro všetko vlastníctvo štátu rozkradnuté. Obyčajne rozkradnuté nie skutočnými kapitalistami (ľuďmi, ktorí vedia narábať s kapitálom), ale najšikovnejšími zlodejmi v krajine (na začiatku s americkou pomocou). A neskôr Putin mnohé firmy alebo odkúpil od zlodejov (aby ich legálne urobil miliardármi), alebo ich jednoducho ukradol - ako Yukos - aby sa zbavil politického protivníka.
Dnes sa ukazuje, že Marxova myšlienka, že vlastníctvo výrobných prostriedkov je skutočná história, je neplatná - aspoň čo sa Ruska týka. Lebo keby to tak bolo, Rusko by dnes nebolo v agresívnej vojne, ktorú vyvolalo a na hranici porážky Ukrajinou, pretože má za lídra pomäteného cára, ale naopak - bolo by slušnou sociálno-demokratickou krajinou, akou je Švédsko a ako si to aj nedávno zosnulý Gorbačov predstavoval. Rusko je - namiesto toho napriek množstvu nerastného bohatstva, ktoré rozkradla vládna a nevládna oligarchia - chudobné. Tak, ako mnoho afrických krajín. A kompletne skorumpované, ale s 5900 nukleárnymi hlavicami. A na rozdiel od Afriky má dojem, že je svetová veľmoc a môže diktovať svetu, ako sa má správať.
Aby som dal čitateľovi nejaký základ, musím trochu popísať Hegelovu myšlienku o historickom vývoji. Hegel - na rozdiel od Marxa - nepovažoval ekonomické alebo finančné otázky za najdôležitejšie v histórii - ak ich vôbec považoval za dôležité. Pre Hegela je celá história ľudstva históriou boja o „slobodu“, a to je primárne politický zápas. Historický vývoj je podľa Hegela vývoj ľudského ducha, ktorý Hegel považoval za skutočnejší ako vývoj individuálnych ľudí. Tento vývoj ducha sa deje cez vývoj politických inštitúcií a štátnych orgánov (tak to interpretovali jeho pokračovatelia). Hegel išiel tak ďaleko, že pre neho ľudstvo nebolo nič iné než médium, ktoré prenášalo alebo hostilo „ducha“. Hegel videl ľudstvo podobne ako armádu (to je moje prirovnanie nie Hegelove). Armáda pozostáva z jednotiek - a tie pozostávajú z jednotlivých vojakov - ale skutočný konateľ na vojnovom poli je armáda, a nie jednotliví vojaci. Vojaci nevyhrajú a tak isto neprehrajú vojnu, to môže len armáda. Mimoriadni jedinci sa môžu povzniesť nad zvyšok ľudstva a stanú sa doslova nositeľom „ducha“ - ako napríklad Napoleon. Ale to sú výnimky, obyčajne je ľudský duch virtuálny, nestelesnený, existuje cez ľudstvo.
Čitateľ tohto článku nemusí rozumieť alebo ani veriť ničomu z toho, čo Hegel písal o „duchu“ a stále môže rozumieť základnému bodu: myslenie ľudí sa mení s vývojom histórie a najmä s vývojom politickej situácie. Veľmi jednoduchý a základný príklad je v pochopení, ako sa ľudstvo pozerá na vojnu. Vojna bola počas ľudskej histórie najnormálnejšia vec. V mnohých krajinách sa vojna považovala po stovky rokov za hrdinskú činnosť. To bola príležitosť pre mladých mužov - ukázať svoje fyzické a morálne kvality, aby si mohli nájsť manželky alebo milenky a možno dostať nejaké majetky od kráľa alebo cisára - alebo ako neskôr, jednoducho dostať medaily a vyznamenania od štátu.
Dnes, a nielen dnes, to platí už desiatky rokov, sa vojna v Európe - od Islandu po Maltu a od Španielska po Slovensko - považuje za najhoršiu vec pod slnkom. S výnimkou obrannej vojny, akú vedie Ukrajina. V Európe neexistuje politická strana a asi ani len jediný politik alebo potenciálny politik, ktorý by obhajoval vojnu, akúkoľvek vojnu. I keď je niekoľko politikov, ktorí obhajujú Rusko a teda vojnu nepriamo, ako slovenský Smer. V Európe nebola vojna od konca druhej svetovej vojny. S výnimkou občianskych vojen v bývalej Juhoslávii a vojen medzi bývalými republikami ZSSR na Kaukaze (Azerbajdžan a Arménsko).
Je mnoho národov v Európe, ktoré nesúhlasia so svojimi hranicami, ale ani jeden z týchto národov si nemyslí, že riešením je ísť si zobrať to, o čom si myslia, že im patrí. Najlepší príklad je Maďarsko, ktoré stratilo najviac územia od prvej svetovej vojny. A i keď Maďari agitujú na Slovensku, v Rumunsku, v Srbsku, ale ani oni si nemyslia že riešenie je napadnúť Slovensko a zobrať si „Maďare“, alebo Rumunsko a zobrať si tam „Maďare“.
Toto myslenie sa v Európe nedá dostatočne zdôrazniť, to je 100-percentný obrat z myslenia, ktoré existovalo po tisíce rokov. Pokiaľ tomuto celá Európska únia so svojimi obyvateľmi rozumie na 150 percent, v Rusku je situácia úplne iná. Rusko stále žije v dobe, keď sa zbojstvo a kradnutie okolitých zemí považovalo za normálne a hrdinské. Jednoducho povedané - Rusko a ruský národ stále žije v devätnástom storočí a nerozumie, že časy sa zmenili. Čo znamená, že ľudské myslenie vo zvyšku sveta sa zmenilo. To je celá pointa tohto článku.
Vojna v Európe je absolútne neprijateľná nielen pre politikov, ale aj pre európske národy ako také. Rusko spáchalo kardinálny hriech, vyvolalo vojnu v Európe bez akejkoľvek racionálnej príčiny (casus belli). Preto celá Európa a mnoho neeurópskych krajín od večera do rána jednoducho vylúčilo Rusko zo svojej sféry partnerov. Rusko je dnes vyvrheľ svetovej komunity národov.
Rusko neprehráva vojnu len preto, lebo je Ukrajina dobre vyzbrojená (vďaka západu), dobre vycvičená a veľmi dobre organizovaná (vďaka samej sebe) a Rusko je presný opak. Ukrajina je vyzbrojená, vycvičená a organizovaná, pretože Ukrajina sa za posledných 20 rokov historicky vyvinula. Ukrajina pochopila - najmä mladšia generácia, ktorá prebrala moc na Ukrajine - že história sa nedá zastaviť. Alebo si v súlade s históriou, alebo si odsúdený byť „historický zombie“ ako Rusko. Existovať v štádiu medzi životom a smrťou, ani živý ani mŕtvy. Toto nebolo pre Ukrajinu ľahké, trvalo to vyše 20 rokov turbulencií, prevratov, zlej ekonomickej situácie atď. Ale história konečne zvíťazila, krajina pochopila, že jediná cesta je dopredu a ruská agresia to podčiarkla. Európa si to všimla a prijala Ukrajinu takmer za svoju. Zatiaľ jej neudelila členstvo v Európskej únii, ale dáva jej to, čo teraz Ukrajina najviac potrebuje - vojenskú, ekonomickú a politickú podporu (nechcem vynechať Ameriku, ktorá podporuje Ukrajinu najviac). Ukrajina má byť členom Európskej Únie, o tom nemám pochýb, nech robí Rusko čo chce, a tiež pravdepodobne aj členom NATO - i keď to je omnoho neurčitejšie.
Putin a Rusko doslova bojujú proti histórii (odtiaľ nadpis článku), oni chcú poraziť históriu asi tak, ako Sančo Panza chce poraziť veterné mlyny v Don Quichotovi. Ani jedno ani druhé nedáva zmysel. História nemôže byt porazená, lebo história neexistuje zo dňa na deň ako Putinove imperiálne Rusko, história je dlhodobý projekt ide nazpäť 50 tisic rokov. Putin je pri moci 22 rokov a má 70 rokov. Ak sa v Rusku nenájde nikto, kto ho predčasne pošle na druhý svet, tak eventuálne to zariadi život, Putin otrčí kopytá skôr alebo neskôr. Ak nie násilne, tak pre prirodzené príčiny. Putinovou smrťou odumrie ruská veľmocenská túžba pre jednoduchú príčinu - že Rusko bude ekonomicky, sociálne a politicky porazené. A vtedy história znova zaklope na dvere a dá Rusku ďalšiu šancu na pridanie sa k národom sveta.
Pretože Rusko nemalo historický vývoj a nerozumie tomu, čo je to historický vývoj, má to drastické následky pre ruský národ a jeho mentalitu. Výsledkom je skutočnosť, že ruský národ má hlboké mentálne a duševné patológie, na ktorá nie je liek. Mnohé tieto patológie popisuje ruská spisovateľka Liza Alexandrovová - Zorinová v tomto článku o mentálnom stave ruského národa. Článok je dlhý, ale stojí zato. Po jeho prečítaní sa budete na Rusov a Rusko pozerať úplne inak. Nielenže ide do detailu pri popise mnohých ruských mentálnych deformácií, ale autorka tie deformácie aj klinicky diagnostikuje a poukazuje na to, čo o nich hovorí literatúru a výskum.
Čo už len lepšie ukazuje mentálnu deformáciu hrdinského ruského národa než to, že od vyhlásenia Putinovej mobilizácie sa odhaduje, že 500 až 700 tisíc ruských mužov opustilo Rusko? Keby týchto 500 - 700 tisíc ľudí vyšlo do ulíc, už by bol možno koniec Putina a vojny.
Čoho sa boja? Čo by Putin urobil, poslal by na nich tanky? A ktoré? Veď všetky sú na fronte. Dal by ich postrieľať? Nemá dosť policajtov, a ani títo nemajú dosť munície (tiež na fronte), aby ich postrieľali. Alebo by použil taktickú nukleárnu zbraň v Moskve? Putin je pomätený, od neho by to mohlo vyjsť, ale dúfam že by sa našiel aspoň jeden Putinov polonormálny podriadený, ktorý by to sabotoval, ak by to už priamo neprekazil.
A zhodou okolností vedľa Ruska je tiež krajina, ktorá presne v tomto istom čase bojuje o svoju históriu - Irán. V Iráne sú to ženy, stredoškoláci - a najmä stredoškoláčky, ktoré chodia dennodenne protestovať do ulíc. Mnohé boli zavraždené režimom, ale to protesty nezastavilo.
Prečo si Rusi nezoberú príklad z Iránskych tínedžeriek a nevyjdú do ulíc protestovať proti mobilizácii?
