Mestá v tvojej starej vlasti vedia byť nevábne. Predsa len, príliš dlho tam panovala plebejská tuposť, aby sa veci zmenili len tak, jedným šmahom a ani to, čo prišlo potom nebolo bohviečo. Poväčšine tí istí ľudia s úžasnými novými myšlienkami, nuž to tak aj dopadlo. Akokoľvek, dnešná podivuhodná prechádzka s urnou by ti padla možno aj dobre, nebyť tvojho veku a spomínanej urny. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
Teraz treba čosi povedať o meste, pretože na sviatky nadobúdajú čudné mestá krajiny, z ktorej si kedysi dávno odišiel, zázračnú vlastnosť. Totižto, získajú akúsi slávnostnosť, niečo, ako keď stará žena vytiahne zo skrine staré, naftalínom páchnuce šaty, ktoré nie sú šik, to teda vôbec nie, ani pekné nie sú, ale cítiť z nich nedeľnú výnimočnosť. Áno, výnimočnosť je asi to správne slovo. Takéto bolo aj tvoje mesto, ak, pravda, ešte môžme o ňom hovoriť ako o tvojom, keď si vystúpil na železničnej stanici z jedného z mála vlakov, čo premával na Veľkonočnú nedeľu. Povedzme si na rovinu, aby sme sa v tom už viac nerýpali: Mesto bolo v podstate hnusné, zaplevnené socialistickou architektúrou, hrubo doplnenou o „skvosty“ novej doby, čo nadišla po skončení divného režimu, v ktorom si vyrastal. A pomedzi ne sa krčili posledné pamätníky starých čias. Už aj na stanici si cítil, že sa dnes mestečko oblieklo do sviatočna. Mestečko, ktoré medzitým povyrástlo na miestnu metropolku, ako hlásal škaredý bilbord v staničnom parku.
-Títo komunisti sa snáď nikdy nezbavia odporného zvyku zamorovať verejný priestor transparentmi s nasprostastými nápismi,– prebleslo ti hlavou.
Máš už svoje roky, cesta z Montrealu s prestupom vo Frankfurte a Prahe a následné osemhodinové drncanie vlakom ťa unavili viac, ako kedysi. Nehraj sa na mladíka, času máš dosť, môžeš sa na chvíľu posadiť a vdýchnuť do nosa vône sviatočného mesta. Parčík osloboditeľov, nech to už bol hocikto, a, neveríš vlastným očiam, lavička, čo prežila veky! Snáď len drevené sedadlo a operadlo vymenili, či iba prebrúsili a natreli, ale betónová lavička je tá istá ako v onen pamätný deň, keď si tam sedel a triasol sa sťa osika. Päťdesiat rokov? Alebo už hádam aj viac? Urnu s popolom položíš vedľa seba, nech je tam, kde vtedy bola ona - po tvojej ľavici. Bol si strašne nesvoj, pretože radšej by si ju mal po pravej strane. Od detstva trpíš na tupozrakosť, na pravé oko vidíš lepšie, ľudí máš rád po svojej pravici. Ale ty si bol onehdy celkom nervózny z iného dôvodu. Predsa len, prvé rande je prvé rande.
Do nosa ti odkiaľsi priplávala vôňa vyprážaných rezňov a uhorkového šalátu a teba v ňom poriadne zašteklilo. Najpravdepodobnejšie od tej arómy.
-Alebo už hádam načisto starnem,- zahundreš si nečujne a už sa aj zberáš, nech ťa to tu všetko celkom nezmôže. Berieš urnu pod pazuchu, cestovný kufrík na kolieskach ťaháš druhou rukou a opúšťaš miesto, čo spustilo vnútorné pochody, ktoré si si zakázal. Hádam to ešte nezašlo priďaleko a ty zvládneš krátky návrat bez straty cti. Nesmie ti zmäknúť „stiff upper lip“, na ktorej sa ti časom usadili šedivé fúziky. Postupne si na ne zvykla aj tvoja žena, čo dovtedy vždy vyžadovala hladké oholenie. Nuž ale lavička, vôňa vyprážaných rezňov a teraz ešte aj ulička od staničného parku k novému kostolu so strapcom ľudí pred ním, to zamávalo tvojím naučeným anglosaským stoicizmom, i keď si si až doposiaľ myslel, že ho máš už nastálo pod kožou. Veď ani keď si stál pri rakve v Kostole svätého Ignáca v tvojej novej krajine a prijímal kondolencie od tých pár známych, čo prišli na zádušnú omšu, nepohol si brvou. Dokonca by si dal ruku do ohňa, že sa ti nezaleskli oči, čo vôbec nie je jednoduché, pretože také na človeka občas príde a nejde to veľmi ovládať. Ale ty si ostal pevný. Snáď len fúziky na hornej pere, ktorú si podchvíľou vytláčal dohora zubnou protézou, naznačovali čo-to o vnútornom pohnutí. Ináč nič. A teraz ťa dostane nejaká hlúpa lavička a vôňa smaženého rezňa?
-Hádam nie,- presviedčaš sa v duchu a unavenými očami zaostruješ na ďalší parčík za kostolom, kde kedysi boli stromy dostatočne husté, aby sa za nimi dalo schovať a zapáliť si nedovolenú cigaretku po vyučovaní. Vtedy sa za to dávala dvojka zo správania, ani nevieš, či dnes ešte čosi ako dvojka zo správania existuje. Aj teraz máš za lubom jedno darebáctvo a je celkom smiešne, že cítiš potrebu schovávať sa v meste, kde už niet nikoho, kto by ťa spoznal, ani koho by si spoznal ty. Ak aj niekto zo starých známych ešte žije, nie je takých asi už veľa, bude vekom poznačený prinajmenšom rovnako ako ty. To ti predsa musí dávať pocit úplnej anonymity. No ty aj tak chceš zaliezť za husté jelše a gaštany a vytiahnuť z kufríka elegantnú, krokodíľou kožou potiahnutú ploskačku, aby si si uhol dúšok obľúbenej Famous grouse. Odkedy si osamel, znovu si sa vrátil, ako ty vravievaš, k rekreačnému popíjaniu whisky. Tvoja žena to neznášala, tak si si predtým dal len kde-tu, teraz je to oveľa častejšie, ako by svedčalo tvojmu cholesterolu a vysokému tlaku.
-Nie, nepijem veľa,- hovorievaš si, -ale pravidelne.-
Kým sa dostaneš k parčíku, treba prejsť okolo kostola. Končí veľkonočná omša a veriaci spievajú, že Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Odkedy si osamel, nebol si v kostole. Anglické ani francúzske omšové nápevy sa ti nepáčia, toto je však čosi iného. Slovenské kostolné piesne si mal vždycky veľmi rád. Keby si žil tu, hádam by si aj chodil do kostola. Prinajmenšom kvôli tým krásnym spevom. Rozmýšľaš, že by si nakukol dovnútra, začalo ťa však znova štekliť v nose, tak si zrýchlil chôdzu, nech si čo najskôr v parku za stromami.
V žilách sa ti rozlieva teplo, napätie povoľuje a ty sa máš chuť pustiť do debaty s urnou vedľa seba. Tentokrát si si ju položil sprava, presne ako ste zvykli sedávať s tvojou milou, keď opadlo napätie z prvých vohľadov a vy ste sa vídali každý deň. Tak ohromne si sa tešil na vaše stretnutia. Buď ste sedeli a zhovárali sa, alebo ste rýchlym krokom prechádzali hádam všetkými uličkami tohto mesta. Takým rýchlym, až ťa tá drobná, krásna žena musela kde-tu chytiť za ruku. „Pomalšie, trochu pomalšie,“ smiala sa, a ty si sa smial s ňou. A potom ste sa ešte veľa smiali, aj keď život občas vôbec nebol veselý, vy ste sa smiali, lebo ste mali jeden druhého a ty si sa už nikdy nechcel smiať s inou ženou. Nuž a teraz ti ostala už iba Famous grouse a spomienky, ktoré nehodno príliš jatriť, ako si sa práve presvedčil. A ešte urna ti ostala. Mal si ju doposiaľ doma na krbovej rímse a keď si si trochu vypil, podchvíľou si k nej popodišiel a ospravedlňoval sa jej za tú whisky. Aj kopu iného si jej hovoril. I zasmial si sa, keď na to prišlo. Smutne si sa zasmial a bol si rád, že aspoň urna ti ostala. Ale patrí sa plniť posledné vôle. Aj túto nepochopiteľnú, že chce spočinúť doma, na starom cintoríne, kam ste sa kedysi tiež toľko nachodievali. Mali ste spoločnú záľubu v starých cintorínoch, milovali ste mrazivú náladu týchto miest.
Takže teraz prídeš i o tú urnu a domov sa vrátiš celkom sám. Domov. Je ti čudne z vône rezňov, zo sviatočného mesta, z whisky, zo spevov v kostole.
-Vraj z mŕtvych vstal! Kristus Pán vstal z mŕtvych. Nemohla by aj ona? Aspoň na jeden deň.-
Nazbierala sa fúra vecí, čo by si jej potreboval povedať. Za jeden deň by si to stihol. Vyťahuješ z vrecka pokrčenú vreckovku a poriadne si vysiakaš nos, opatrne kukneš na obidve strany a utrieš si aj vlhké oči. Ďalší dúšok whisky si radšej nedávaš, pretože tvoje mesto, a teraz ti to je úplne jasné, že je to stále tvoje mesto, si ťa do seba vtiahlo oveľa viac, ako by si si bol ochotný pripustiť.
Treba ešte prejsť pozdĺž dlhej cesty. Kedysi dvojprúdovka sa zmenila na štvorprúdovku a cez obyčajné dni býva asi poriadne rušná, pomyslíš si. Míňaš štadión, staré domy mestskej časti a prichádzaš na cintorín, kde je všetko pripravené, ako si si dopredu telefonicky dohodol.
-Teraz už je všetko tak, ako si želala,- hovoríš si po dobrom obede v hotelovej reštaurácii pri železničnej stanici. Svojho času to bola nevábna zafajčená knajpa. Párkrát ste tam za dávnych dôb spolu zabehli na malé tmavé pivo alebo na teplý čaj, keď bola vonku strašná zima a chceli ste sa trochu zohriať. Dnes je to nóbl podnik, ostalo len staré krídlo vzadu na pódiu, bohvie, kedy sa na ňom naposledy hralo, a zrkadlá s krištáľovými lampami medzi oknami. Dal si si kurací vývar – podľa jedálneho lístka consomé de pollo – a rezeň s uhorkovým šalátom. Nuž a ešte jednu whisky po obede. Si smutný, unavený, opustený, popravde si celkom, ale celkom sám, a pred tebou sú ešte dve hodiny do odchodu vlaku, ktoré ti načim nejako stráviť v tomto meste.
Zaplatíš a znovu pomaly, vyčerpane prechádzaš cez staničný park uličkou ku kostolu. Tentokrát vojdeš dovnútra, aby si si mohol na okamih sadnúť. Je popoludní, kostol je takmer prázdny. Cez matné veľké okenné tabule sa dovnútra tlačí veselý svit slnka a jeho lúče smelo prerážajú jemnú hmlu od kadidla, čo zavisla pod stropom od obradov uplynulých dní. Odrazu ti príde, že to tu vyzerá ako dejisko, kde sa len nedávno odohrala obrovská dráma, že miesto ťažko oddychuje krvou, znojom a víťazstvom, že je to ako bojisko po veľkolepej bitke. Na oltári je položená socha Vykupiteľa s ranami na rukách, nohách a na boku, držiaceho vlajku s krížom.
-Vstal z mŕtvych!- znejú ti v hlave veľkonočné nápevy. Nemôžeš uveriť, že to tam kdesi ostalo. Si starý. Pracuje historická pamäť. Spoľahlivo. Toto miesto a mesto dostávajú na povrch veci zapadané prachom desaťročí.
-Dáva nám uistenie, skrze svoje vzkriesenie,- hučí ti v podvedomí chorál a buráca organ, -že jak on vstal, tak vstaneme a naveky žiť budeme.-
-Aleluja, aleluja,- povieš takmer nahlas a vzápätí sa preľaknuto dívaš okolo seba.
-To by mohlo byť riešenie, to by mohla byť celkom zreteľná nádej,- myslíš si, keď potom sedíš vo vlaku a cez špinavé okno sleduješ, ako sa ti z dohľadu stráca mesto, kde si práve nechal zvyšok krásneho, čím bol prestúpený tvoj život. Trochu sa za to naňho aj hneváš. A vieš, že sa s ním lúčiš naposledy. Viac sa nevrátiš, nie je prečo.
„Že jak on vstal, tak vstaneme.“
-Toto by zaiste mohla byť perspektíva,- hovoríš si v duchu.
A znova ten nos, zase šteklí a tečie ti z neho.
-Žeby na staré kolená nejaká jarná alergia, či čo? Nech už je akokoľvek, ale toto,- myslíš tým slová starej piesne, -by určite mohlo byť niečo, prečo sa oplatí nezúfať.-
„A naveky žiť budeme!“
Naveky žiť by sa ti páčilo. So svojou ženuškou celkom určite. Vydržal by si s ňou. Naveky. Ba hádam ešte aj dlhšie. Že áno?
