Stalo sa to v tých dňoch, keď sa malým mestským štátom rýchlosťou blesku rozniesla desivá správa, že jeden z káblov vianočného osvetlenia prebíja a skoro zahlušil hysterickú panelákovú čivavu, oblečenú v ručne štrikovanom roláku, čo sa motala pod hynúcou jedľou. Stará jedľa vysýchala práve kvôli tomu osvetleniu, ale so psíkom to celé bolo ináč, ako napokon uvidíme. Následne striaslo neposedného jorkšíra, čo prišiel k jedli a nadvihol zadnú nohu a po ňom aj zlostného, neurotického bígla.
Nuž a práve v tých dňoch prišli do mestského štátu traja mudrci z juhovýchodu. Ako sa sluší a patrí, zamierili k vládnej budove, čo bola postavená na mieste niekdajšieho starogermánskeho božišťa a takmer ich vypudili z mesta, pretože mudrci nemali smartfóny a ich ťavy evidenčné čísla, nuž ich nebolo ako zaparkovať pomocou SMS parkingu. Navyše, ebenový Gašpar trval na tom, že zvieratá chce priviazať k akémusi stĺpu, ale mestský strážnik mu hrubo nakričal, že to je nabíjačka na elektorkolobežky a tam ťavy nepatria. A vôbec, čo to má znamenať, že si k ním prídu na ťavách? Keď však divne oblečení mudrci spomenuli dary pre kráľa, strážnici sa zháčili a dovolili im priviazať dromedárov k stojanu na bicykle, ba dokonca z paláca vyšli aj nejaké láskavé úradníčky a zverom doniesli vodu vo fľašiach od koly s urezaným hrdlom. Mudrci sa týchto pitoreskných strážnikov nebáli, skôr im boli na smiech. Oni, čo si pamätali rímskych pretoriánov a srdnatú stráž Herodovho paláca, sa predsa nezľaknú takýchto.
Naveľa teda mohli mudrci konečne vstúpiť k Protojuliánovi Apostatovi, vládcovi mestského štátu. Do knihy návštev napísali, že pochádzajú jeden z Perzie, druhý z Médie a tretí z Chaldejska.
Panovník ich najprv nechcel prijať, bolo práve po voľbách, ktoré vyhral s 99% hlasov, s ľudom sa znova začne stýkať až o tri roky, teraz všade posielal svojich miestovladárov, no reči o zlate, kadidle a myrhe zaujali jeho pozornosť. Najmä o zlate. Kadidlo a myrhu pokladal za taľafatky.
Ťažko si predstaviť jeho sklamanie, keď mu mudrci oznámili, že dary nenesú preňho, ale pre novonarodeného kráľa a Boha. Chodia teraz po všetkých krajinách a mestách Európy, kde si ho ešte stále pripomínajú, a nie je už veru takých miest veľa. Počuli, že v jeho mocnárstve majú betlehem ožiarený ledsvetlami, tak by tam radi zložili svoje dary.
Despota sa ich snažil presvedčiť, že svetelná scéna pred súdnou budovou síce patrí ku koloritu týchto dní, ale tomu Bohu nijaké dary dávať netreba, pretože on je Bohom odpustenia a odpustenie je prejavom najväčšej slabosti. Treba obetovať iným božstvám - zlým, pomstychtivým -, ktorým v meste postavil mnohé svietiace obetiská. Týmto sa dostávame k tej hrozivej správe zo začiatku príbehu. Tyran so sadistickým zadosťučinením mágom vysvetľoval, že vystresovaných sídliskových domácich miláčikov nestriasa nijaká elektrika, ale druidské dračie žily a starogermánske zlé sily. Psíky vstupujú na miesto, kde sa stretávajú chodby podsvetí. On postavil na začiatku námestia - tam, kde sa zachoval prastarý gaštanovo-jaseňový kultový hájik - obrovskú guľu, Gundestruptský kotol, ktorým sa vchádza do keltského podsvetia. To je zrkadlovým obrazom nadzemného sveta a hodne sa v ňom hoduje. Podobne, ako na námestí nad ním. Ľud tam požíva medovinu, varené víno, cigánsku pečienku, párky v rožku a kadejaké sladkosti. Pri stéle, ktorá sa zmenila na jedľu sa z podsvetia vystupuje nazad na tento svet. Túto bránu stráži ľadový medveď, Nanook, inuitský boh zimy a Sedna, tulenia žena, bohyňa severných morí. Nad nimi sa vznáša havran, božstvo boja a vojny.
Pri starej jedli ústí aj ďalšia chodba podsvetia, Helheim, ríša starogermánskej bohyne Hel, čo začína v bývalom posvätnom lesíku germánskych žrecov v severnej časti mesta, tak trochu mimo námestia. Dnes do parčíka už iba chodia fajčiť maturanti z neďalekého gymnázia, ale kedysi sa tam odohrávali onakvejšie obety. Odin, Thor, ale zaiste aj Perún a Svarog, slovanskí bohovia, na ktorých sa akosi v tomto pôvodne nemeckom osídlení nedostalo, nuž sa museli sčuchnúť so Sveranmi, sa veľmi hnevajú, že ich opomenuli, alebo vyhnali za hranice starého mesta, preto je ich podzemie plné zlých energií čo vyrážajú na povrch práve pri jedľovej stéle a ráňajú bleskom nič netušiacich psíkov.
“Bože uchovaj, aby sa tam zatúlalo nejaké dieťa,” hovorí Protojulián. On by tam vraj svojho starostlivo zastrihnutého pudla nikdy nepustil, vraví a trom mágom ukazuje nápis, ktorý ma na verajách.
“Kresťanské rúny,” hovorí hrdo, “Caspar, Melchior a Baltasar - C+M+B.”
“Christus Mansionem Benedicat,” opravuje ho vzdelaný Baltazár.
“Čože?” pýta sa despota. On nie je múdry, ani vzdelaný, ale dokonale ovláda techné moci, preto vládne tak dlho.
Potom začne hovoriť, ako kresťanskí kňazi kedysi dávno dobehli žrecov a druidov a ukradli im sviatok zimnej rovnodennosti a ľudia si potom už zvykli. Nuž postavil oltár aj neznámemu a čudnému Bohu odpustenia, ktorého kresťania uctievajú už dve tisícročia, takže na tom asi niečo bude. Protojulián Apostata je nanajvýš poverčivý. Nechce uraziť Esusa, Teutata, Taranisa ani Dianu, nedovolil by si poharkať si to s valkýrami, Svarogom ani Mokošou, takže im po svojom štáte rozmiestnil svietiace levy, kozorohov a medveďov, sovy i havranov. Aj ohnivý polkruh a nízko položené nebo s hviezdami, podopierajúce valhalu.
“Nuž a kde je teda ten betlehem?” pýta sa netrpezlivo Melichar a prefíkaný tyran ich posiela naokolo, nech cestou uvidia aj padajúcu kométu, zrazenú k zemi Thorovým kladivom.
Keď mudrci vyšli pred vládnu budovu, už ich tu čakal rozzúrený dav grínpisákov, protestujúcich proti násiliu na zvieratách. Zaiste si mysleli, že k ním dorazil cirkus, v ktorom týrajú živočíchy. Dobré úradníčky zatiaľ priniesli ťavám fíkusy a svokrine jazyky, ktoré tie s vďakou obhrýzali, prežúvali a dívali sa na ľud okolo seba vystrašenými, smutnými očami.
Traja mudrci sa vybrali k betlehemu, ale nie cestou, ktorú im poradil despota, ale priamo za svetlom hviezdy, ktorú sledujú odkedy vyšli z východných zemí, a pred jasľami zložili zlato, kadidlo a myrhu. No nenechali tam svoje dary. Vzali ich radšej so sebou, aby neskončili na oltári niektorého z mnohých pohanských božstiev, ktorým v meste podgurážený, plebejsky červenolíci ľud hojne pripíjal staroslovansko-germánskou medovinou a vareným vínom. Alebo aby sa napokon nedostali do klenotnice Protojuliána Apostatu, vládcu tohto podivného štátiku. Tak chlípne sa na ne pozeral, keď mu ich ukazovali. Hlavne teda na to zlato.
