Taxík je čosi ako bútľavá vŕba, civilná spovednica pripitých nočných vtákov, standup znudeného egocentrika, mikrosvet oddelený od toho vonkašieho plechom, sklami, ale hlavne osobnosťou za volantom, ktorá síce neurčuje smer jazdy, zato celkom bezpečne udáva tón rozhovoru a toku myšlienok.
Cetou tam je to akýsi zelený mužík. Za outfit lesáka kríženého s dobrovoľníkom z jednotky Slovenskí branci navidomoči schováva všetky svoje komplexy, skrachovaný život, nedokončenú školu a asi aj rozpadnuté manželstvo. Malý, protivný, taký, čo sa vám ho ani ľutovať nechce. Podobne protivný, ako jeho slivkovo modrá, neuprataná fábia prestúpená smradom potu, ihličia a vanilkového stromčeka, hojdajúceho sa na spätnom zrkadle auta, ktorého najštýlovejším doplnkom je bielozelený nápis Bolt na dverách. Pocit zmaru, odcudzenia, nepochopenia. To všetko však len do chvíle, kým sa z nešťastného a zneuznaného bratislavského furmana nevykľuje robustná a širokospektrálna osobnosť znalá epidemiológie a zdravotníctva, kultúrno-etických otázok, domácej politiky, ale predovšetkým geopolitiky. Tej hlavne…
Začína to koronou, ktorá nebola. Pokračuje chválospevom na Hranola a jeho ľudí. Filozofická etuda lesného muža sa vo svojej hlbokej vnútornej logike ďalej zaligoce vo svetle ranného slnka pri téme sprisahania Západu proti všetkému Slovänstvu a prirodzene ústí do protibanderovských elģií a konečného chválospevu na vodcu všetkých Slovänov, veľkého Vovku z Kremľa. Dvíham hlavu od obrazovky ajfónu a podráždene sa pýtam, kto je u koho na vojenskom výlete, na čo dostávam mohutnú prednášku o sebažertve veľkého Kágébáka pre vec slovänstva a pre ukončenie hegemónie kolektívneho Západu. A potom príde dobre mienené varovanie pred ukrajinskými bolťákmi. „Sú to svine, berú nám robotu, bacha na nich!“
Celkom neférovo zneužijem moju spoločenskú a s hanbou priznávam že aj svalovú prevahu a mužíkovi za volantom hrubo prikážem, aby zavrel zobák, lebo opustím tú jeho modrú kraksňu a ešte aj tých päť eury si vypýtam nazad. Urazene stíchne a rozchádzame sa bez pozdravu.
Nazad ma vezie mlčanlivé, akosi bezpohlavne pôsobiace mladé žieňa v rifliach, konverzách a tričku, s narýchlo zopnutým copom a s lacnou kérkou na ramene. Dve ryby, či čo to tam má? Pozdraví sa “Dobrij deň”. V duchu hádam, či sa volá Oleksandra, Olena, alebo Oksana, iné mi nenapadá. A uvažujem, prečo je tu, v Bratislave. Koho nechala tam doma, koľkí príbuzní sa v Charkove alebo v Odese schovávajú v krytoch, alebo bojujú či padli vo vojne, rozpútanej jedným kremeľkým bastardom. Znova ten pocit zmaru. No Oksana, tak som si ju po zrelej úvahe nazval, sa ho nijako nesnaží rozohnať. Nenadáva na slovenských bolťákov, nemudruje, nepresviedča ma. Mlčí. Úporne, skoro zlostne a je to omnoho silnejšie, ako všetky drísty zeleného. Na moje pokusy o rozhovor nereaguje. A ja by som jej tak rád povedal čosi patetické, ako napríklad “Sláva Ukrajine”, a že my všetci nie sme takí idioti, ako to na prvý pohľad vyzerá. Nedá sa, nehodí sa to. Je medzi nami akási stena zlepená z hnevu a strašnej bolesti. Chcem jej aspoň nechať tringelt, no Oksana odmieta. Vraj som už zaplatil cez appku. Trochu ma to naštvalo, ale chápem. Od takých, ako sme my, ona nepotrebuje nič navyše.
