S Francúzskom to nikto nikdy nemal jednoduché. Ani ono samo so sebou. Večne druhé, ohrdnuté, urazené, trucovité, no rovnako príťažlivé, tajomne vábivé, neuveriteľne krásne, voňavé, samo svoje, nepochopiteľné a neuchopiteľné.
Spupná rímska Gália, keltsko-latinsky svojrázna a jedinečná, od Chlodovika la fille aînée de l’Église. Ale… Nikto Cirkvi nenarobil toľko vrások, ako jej najstaršia dcéra. Na všetkom, čo sa tam dialo, akoby uľpela kliatba hriechu. Albigénci, fešný Filip, avignonské zajatie, skaza templárov a po nich aj smrť pekného kráľa a nerozhodného pápeža. Do roka a do dňa. Mohutný gotický Palais des papes, krásny, impozantný pamätník ťažkých čias Cirkvi. Ale… Francúzsko je totižto jedno veľké MAIS. Avignonský palác je poloprázdny, s vykradnutými hrobkami tých pár rímskych biskupov, čo odtiaľ vládli, zvyšok pápežskej nádhery nahradí virtuálna realita na ipadoch, ktoré sa dajú dajú požičať pri vstupe. Ide z toho ťažoba a melanchólia, aká sa človeka zmocní po hriechu.
Z Avignonu nie je ďaleko do Cluny, centra benediktínskeho mníšstva, mais… Dnes sú z neho už iba biedne zbytky, ktoré po sebe zanechali rozzúrení revolucionári. Zvyšok znova nahrádza umelá inteligencia na vašom iphone, keď si stiahnete príslušnú aplikáciu. Prechádzate sa pomedzi náznaky chrámových múrov a hovoríte si, aké to celé muselo byť nebesky krásne za Berna, Odila, či Petra Ctihodného. Nebyť Francúzov, nebyť tej odbojnej i patetickej nátury, čo nemá ďaleko od divokých slov k ešte divokejším činom.
Medenohorkastej príchuti krvi, zrady, pomsty, chamtivosti a pýchy sa nezbavíte v Cluny, Paríži ani v Marseille. A nebola to len bartolomejská noc, neboli to iba šialení revolucionári.
Povete si: “Kráľ Slnko.” Ale… L’État c’est moi! No dobre, taká bola doba, ku konštitučnej monarchii či nebodaj k plebejskej demokracii bole ešte ďaleko.
Poviete si: “Encyklopedisti, osvietenstvo, vláda rozumu. Liberté - égalité - fraternité .” Mais… Nastoľovanie rovnosti, slobody a bratstva sa utopilo v potokoch krvi, až v nich nakoniec celkom utonulo, pretože sa nikdy nedostalo do ideálneho stavu načrtnutého Diderotom, keď bude posledný aristokrat obesený na črevách posledného kňaza.
Pokračujete ďalej dejinami bývalej Gálie, až do nich vtrhne malý Korzičan a nadvakrát si získa srdcia i delá Francúzov. Ale… Zmetie z povrchu zemského latinské jazyky Provence a Stredomoria, i keltskú Normandiu - všetko bude francúzske, ako že sa Napoleone di Buonaparte, teda po novom Napoléon Bonaparte, volá, cisársku korunu pápežovi Piovi VII. takmer vytrhne z rúk a nasadí si ju na hlavu sám. Vydá sa na pochod Európou. Na západ je už iba prieliv v tvare rukáva, tam si ešte netrúfne, tak sa vyberie na východ a zastaví sa až v Moskve. Nemalo to však celé dlhé trvanie. Prešlo pár týždňov a ruskí džentrici sa rozvaľovali po Paríži a na komótnych a málo ochotných parížskych garconov pokrikovali “bistro, bistrenko”, čo ich trápil smäd a netrpezlivosť. Dnes keď stojíte v Panteone pri Korzičanovej hrobke z bordového mramoru, poviete si: “Bien, mais…”
A podobne obdivujete a nechápete všetko to predtým i potom. Komunardi, belle époque, republiky, frankofónia (akýsi fejkový Commonwealth), la langue de culture. Daladier, Pétain, De Gaulle, Mitterand či Chirac, nehovoriac o tých posledných v rade kohútich fanfarónov (les coques gauloises), groteskných vo svojej predstieranej veľkosti, ktorej sa vám žiada už-už uveriť, podľahnúť, poddať sa jej, ale... Ale potom si všimnete, že stoja na špičkách a majú hrubé opätky, nech nie sú takí smiešne drobní.
Prvý film, metro, balón, šansón aj opery v neopernom jazyku, dievčatá vo filigránskych šatočkách necudne odhaľujúcich podväzky pri vyhadzovaní nôh do vzduchu za zvukov známej odrhovačky z Moulin rouge, existencialisti balansujúci medzi bytím a nebytím, “ničovaním” - lebo aj také je vo Francúzsku možné. L'Être et le Néant. Sacré Coeur a hneď vedľa nemravný Montmartre.
Nerozumiete tej hĺbke vzbury, neviete, čo si o tom myslieť, nechápate, kde končí bohopocta a kde začína blasfémia. Oni to možno vedia, ale nemôžu povedať, lebo to je ako ostrým nechtom pichnúť do bubliny a z bytia je odrazu ničota. A potom, Francúzi to majú posunuté. Tam, kde oni Boha ešte chvália, sa nám môže zdať, že sa už rúhajú. Hovorme tomu novogalikanizmus, ale nebude to správne, pretože vzbura sa z kostolných francúzskych piesní vytratila, to len nám prídu iné, tak ako všetko francúzske.
Aj otvorenie olympiády bolo iné. Parádne, veľkolepé, kohútie, fanfarónske. Veď ho aj režíroval sám Thomas Jolly, hovoria jedni, akoby to bol nejaký argument. Nuž, bola to krása na Seine, ale…
Nechce sa už človeku púšťať do hádok, bolo ich dosť. Ale veď hádam nikto nečakal, že Francúzi budú spájať! Oni sú rebeli, priniesli vzburu a oheň, centrálne bojisko, na ktorého stranách hneď vznikli dva zákopy. A možno aj preto máme Francúzsko radi. Len treba pripomenúť, že svoju obetu budú za túto podivnú maškarádu musieť priniesť, pretože cenou za hriech je hlavy i srdcabôľ. Bez výnimky. A vytriezvenie bude, zdá sa, rýchle. Majú tam po voľbách a vyhrala ich prapodivná partička. Taký trošku civilizovanejší Hlas SD, lebo dobrý vkus a vyberané jedlá, na to si Francúzi potrpia, im by nestačil nejaký Šutaj a bryndzáky. Aj preto ich máme radi a ochotne im odpúšťame. Ale… Veď vy viete čo.
